Na konci umrú ako prví

Prequel ku knihe Na konci naozaj obaja umrú nás vracia do roku 2010, k úplnému počiatku Linky smrti. Sledujeme príbeh dvoch chlapcov, Oriona a Valentina, dvoch cudzích chlapcov, ktorých však Linka smrti spojí. Valentino prichádza do New Yorku začať nový život. Orion má vážne ochorenie srdca a už dlhé roky čaká, kým mu niekto oznámi, že umiera. Obaja sa stretávajú na Times Square, kde sa blíži veľkolepé spustenie Linky smrti. No potom zazvoní telefón. A Linka smrti si nájde jedného z nich. Síce sú úplne cudzí, no spája ich akési nevysvetliteľné a neskutočne silné puto. A tak sa rozhodnú stráviť svoj posledný deň spoločne. Vo vzduchu však stále visí otázka, či je naozaj pravda to, čo Linka smrti tvrdí a že vie predvídať, kto v daný deň umrie. Ako inak popísať túto knihu ako slovami nádherná a neskutočne srdcervúca. Mňa si príbeh Valentin a Oriona získal ešte viac ako ten predchádzajúci. Akosi som tento prežívala ešte viac a v druhej polovici knihy som cítila obrovskú ťažobu a smútok. Pripravte sa, že si pri príbehu poplačete. Teda aspoň ja som si. Okrem Oriona a Valentina sledujeme aj príbehy zakladateľa Linky smrti, jeho rodiny, Valentinovho nájomníka a jeho manželky či iných pracovníkov Linky smrti. Každý z nich prežíval vlastné trápenia a stál pred ťažkými rozhodnutiami. Adam Silvera napísal další neskutočný román, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. Pri čítaní nás zároveň núti zamyslieť sa, čo so svojím životom ďalej a ako ďalej žiť. Cez Oriona a Valentina nás nabáda žiť naplno a nečakať na koniec. Prekonávať samých seba. Milovať. Adam Silvera v knihe ukryl množstvo nádherných myšlienok. Už teraz viem, že táto kniha sa rozhodne zaradí medzi tie najlepšie, ktoré som tento rok prečítala.

„Je otrasné, že nás vychovávajú, aby sme umreli. Áno, žijeme alebo aspoň máme šancu žiť, ale niekedy nám žitie komplikuje a sťažuje strach.” Mateo je plachý chlapec. Rufus nepoučiteľný bitkár. Dvaja úplne cudzí chalani, ktorí by sa v normálnom svete nestretli. Lenže oni nežijú v normálnom svete. A obaja do dvadsiatich štyroch hodín umrú. Na konci naozaj obaja umrú je tak nádherná a zároveň tak smutná kniha. To množstvo emócií, ktoré sa nesie celým príbehom, sa stále stupňuje a záver je ako časovaná bomba. Obaja hlavní hrdinovia zažívajú počas jedného dňa neskutočný prerod, obaja sa menia a pozerajú sa na svet z úplne iného uhla. V knihe je ukrytých množstvo nádherných myšlienok a krásnych scén. Už chápem, prečo sú z knihy všetci ostatní tak nadšení. ?? „Vďaka tomu, že som prežil, som pochopil, že je lepšie žiť a priať si byt mŕtvy, ako byt mŕtvy a priať si večný život.” „Niekedy je pravda tajomstvom, ktoré skrýváš sám pred sebou, lebo je jednoduchšie žiť v klamstve.”