Patrick Ness – nepopierateľne jeden z najlepších autorov young adult literatúry dnešnej doby – nám priniesol vizuálne pútavú novinku Naším nebom bol oceán, tentoraz pod vydavateľstvom CooBoo Slovensko. Je to jeho už ôsma YA kniha za 10 rokov, čo znamená, že približne každý rok vydá jednu. Aj medzi skalnými fanúšikmi sa začínajú objavovať pochybovači, ktorí by boli najradšej, aby Patrick v tvorbe trochu zvoľnil. Podľa nich totiž upadol do produkovania kvantity na úkor kvality. Prvé takéto ohlasy sa objavili s knihou Najdlhší deň Adama T. (orig. Release) a my sa v recenzii jeho najčerstvejšej novinky pozrieme, koľko je pravdy na tejto kritike.
Svet pod morskou hladinou je kráľovstvom veľrýb, ktoré sú vo večnej vojne s človečenstvom. Zasvätili tomu celú svoju existenciu a spor siaha ďalej, než si spomínajú aj tí najstarší z velerybích rodov. Človek je zlá, krutá a sebecká bytosť, berie a nevracia, zabíja zbytočne, privlastňuje si, čo mu nepatrí. A veľryby nemajú z ničoho väčšiu radosť než z jeho kynoženia. Pravdou je, že sa veľryby za tie storočia toho od ľudí veľa naučili. Mnohé z ich vynálezov boli inšpirované práve tými ľudskými, no prisahali si využiť ich na zabíjanie suchozemcov.
Tí vôbec nerozumejú životu pod vodou, rozsiahlosti a pestrosti podmorského sveta. Veľryby vytvárajú spoločenstvá – budujú mestá – hlboko v oceánoch. Majú silné rodinné väzby, no aj pevnú hierarchiu, najmä medzi lovcami, ktorých náplň života je prenasledovanie a zabíjanie ľudí. Človeka považujú za slabého tvora, jeho koža by sa pod vodou rozpustila, zadržať dych vie len na chvíľku a jeho kosti sa lámu, akoby boli z papiera. Jedinou, no zásadnou nevýhodou veľrýb je, že sa raz za čas musia ísť nadýchnuť k spenenej hladine Priepasti, kde na nich môže číhať to najhoršie nebezpečenstvo – človek.
Batšeba, aj keď sa to na každú veľrybu patrí, nebola o dráhe lovkyne presvedčená, no nemala na výber. Jeden prelomový moment stačil na to, aby zabíjanie začala milovať. Ako učnica sa dostala pod vedenie obávanej kapitánky. Spolu s ďalšími dvoma učnicami, harpúnami a loďou s plavčíkmi, ktorú kapitánka ťahala, sa vydali na ďalší lov… kde narazili na stopu Tobbyho Wicka. Ľudského diabla, ktorého sa desia všetky veľryby. Vstúpil do ich mytológie a pevne sa v nej zakliesnil ako ten najpodlejší z ich nepriateľov. Na svoju loď veľryby vezmú ľudského rukojemníka Demetria, aby sa od neho dozvedeli viac.
Toto je príbeh prerozprávaný Batšebou a pohľad z prvej osoby je preň zásadný. Kapitánkin oddiel sa vydáva na zbesilú honbu za mýtom či možno skutočným diablom, na ktorej konci sa všetko ukáže v pravom svetle. Okrem toho, že Batšeba počas tejto cesty prichádza o svoju nenávisť k človeku, s ktorým sa neustále rozpráva, je to aj púť za sebauvedomením. Veľryby budú nútené priznať si svoje chyby tiež a pochopiť, že nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť.
Toto nie je detská kniha. Nedávno som ju videla v kníhkupectve veľmi nešťastne zaradenú v kategórii Chlapci (čo mi samo o sebe dosť prekáža, rozdeľovať literatúru na chlapčenskú a dievčenskú). Som presvedčená o tom, že to nie je príbeh pre mládež. Je surový, je smutný, je bolestivý a plný násilia. Tento príbeh má byť pre všetky hlúpe sebastredné dospelé bytosti, či už ľudí, alebo veľryby, aby sa nad sebou zamysleli. V odlišnosti sa dajú nachádzať podobnosti a prepojenie sveta nad hladinou a toho opačného pod ňou je prehĺbené fantastickými prvkami v živote morských velikánov. Fantastické sú preto, lebo harpúna v plutve veľryby je absurdná.
Práve táto zložka, pre Nessa tak typický všadeprítomný presah do fantastiky, minimálne okrajovo, sa pri tomto príbehu nestretla s veľkým pochopením. A skutočne, čitateľovi trvá dlho, kým si zvykne a dokáže si predstaviť všetky tie na prvý pohľad nezmyselné motívy. Ako drží veľryba harpúnu? Ako si stavia loď? Ako manipuluje s maličkým človekom? Ness prekročil hranicu, za ktorou si už fantastiku nevieme spájať s realitou, a preto ju prijímame s neochotou. Pretože beletria a kvalitné postavy sú najmä o schopnosti autora poskytnúť priestor na čitateľovo stotožnenie sa s nimi. Priznám sa, v tomto prípade to bolo ťažké. S veľrybami som nesúcitila tak, ako som chcela. Na druhej strane je obrátený svet fascinujúci a neraz som sa prichytila, ako som položila knihu a premýšľala, ako by mohlo to či ono fungovať. Platí však, že menej je niekedy viac a v mojich očiach to knihe uškodilo.
Čím ma Ness za tie roky rozmaznal, sú aj veľmi silné záverečné pointy. Samozrejme, aj v knihe Naším nebom bol oceán pointu s posolstvom nájdeme, ale ani zďaleka nie je taká dychberúca ako v predchádzajúcich jeho knihách. Pripisujem to aj rozsahu, na takom malom priestore nevystaval Ness očakávanie a tragédiu do takej miery, aby to zarezonovalo. A či je rozsah obeťou deadlinov alebo autorským skutočným zámerom, to sa neodvážim odhadovať.
Čím však táto kniha prekonáva všetky doterajšie Nessovky (a knihe Sedem minút po polnoci sa vyrovnáva) je vizuálne spracovanie. Túto nádheru má na svedomí Rovina Cai, vynikajúca austrálska umelkyňa a ilustrátorka. Svojimi jedinečnými ilustráciami vdýchla tejto knihe život. Každá ilustrovaná strana v sebe skrýva nálož emócií a v tomto prípade naozaj platí – raz vidieť je lepšie ako 100x počuť. Jej sugestívne podmorské obrazy ladené v tmavomodrej a prevažne červenej farbe si budete chcieť listovať stále dookola.
https://www.instagram.com/p/Bt0RnPpAfUv/
Najmä pri komiksoch zastávam názor, že vizuálna stránka môže prekričať alebo zachrániť tú textovú. A myslím si to aj v tomto prípade. Je to jedna z najkrajších kníh mojej knižnice a pokojne ju môžeme považovať za grafický príbeh, pretože vizuál a text sú v tomto ohľade neodlúčiteľné. Celkový dizajn knihy ma ohúril a je zárukou toho, že si knihu určite ešte niekoľkokrát prečítam a prelistujem.
Napriek tomu, že som o tom nechcela ani počuť, musím priznať, že Patrick Ness už svoj vrchol mal – napríklad pri trilógii Chaos alebo pri knihe Niečo viac. Ja však veľmi dúfam, že nebol posledný a jeho kariéra bude krivka, ktorá je teraz na zostupnej ceste, ale vystrelí opäť do výšin. Pri knihe Naším nebom bol oceán väčšinu zásluh pripisujem Rovine, ale na druhej strane, ani jej ilustrácie by nevznikli bez textu, ktorý ju inšpiroval. A aj keď Ness v tejto knihe nedosahuje svoje vlastné kvality, stále prevyšuje iných autorov. Neostáva nič iné, len túžobne očakávať jeho novú knihu – ktorú už, prosím pekne, rozpísal. Dúfajme, že to opäť nie je na novú tvorbu príliš skoro a – neverím, že to hovorím – že ju nevydá rovno tento rok. Patrick, nechaj si na to dostatok času!
Multiverzum, 15.2.2019
