Naším nebom bol oceán

1. Aj keď máme na konanie zla dôvod, stále je to zlo. Za každých okolností. Patrick Ness píše knihy, kde sa čitateľ potrebuje nad niektorými myšlienkami zamyslieť. Kto čítal Sedem minút po pol noci, tak presne vie, o čom hovorím. To isté s veľkou dávkou odvahy môžem tvrdiť aj pri tejto knihe. Bašteba sa vydá spolu s loveckým húfom naplniť posolstvo – uloviť Tobyho Wicka. Lenže pri putovaní za svojim cieľom spôsobia mnoho zla, strachu a beznádeje. Baštebe otvori oči až človek, ktorý jej nastaví zrkadlo. Nezáleží na tom, že veľryby konali na základe nejakého posolstva, ktoré mohlo byť už niekoľko krát upravené podľa vlastnej potreby a presvedčenia. Spôsobovali zlo a tým pádom boli istým spôsobom aj oni diablom, za ktorým sa tak bezhlavo hnali. 2. Zistila som, ako sa cítil Moby-Dick. Bašteba sa hnala za Toby Wickom… je vám to meno známe? Toby Wick… Moby-Dick. Nie, nejde len o náhodu. Našim nebom bol oceán je príbeh o bielej veľrybe, len obrátene. Rada sa pozerám na rôzne veci z iných uhlov. Vidieť svet inými očami ma vždy niečomu novému priučí (a predsa len sa učíme celý život). Tak, ako v knihe Biela veľryba sme mohli byť v prvej línii pri honbe za týmto tvorom, tak isto aj tu pozorujeme všetko z prvej ruky. Cítime, čo cítia veľryby, keď prídu o svojich rodinných príslušníkov či kamarátov. Zisťujeme, čo si myslia o nás a našom svete. O priepasti. Tento pohľad bol veľmi pútavo spracovaný (a dokonale preložený), aj napriek tomu, že to napísal len človek. 3. Ilustrácie a príbeh proste patria k sebe. Keď som bola malá, zbožňovala som knihy kvôli ich kresbám, ktoré mi často dali viac než text. Vyrástla som. Už som dospelá. Malo by to byť teraz opačne? Nesúhlasím a som rada, ak aj v knihách pre nás, dospelákov a dospievajúcich, sa nachádzajú kresby. Dokonale doplňujú dej, gradujú atmosféru a prehlbujú (moje) pocity z knihy. Vidieť Baštebin svet bolo pre moju fantáziu ako totálna kalorická bomba v podobe zmrzlinového pohára, ktorá ma naštartovala a prinútila knihu prečítať jedným dychom. 4. Nezáleží na tom čo robíme, ak nebude existovať niekto, kto o tom povie ďalej. Žijeme v spoločnosti plnej rôznorodých ľudí. Takmer na každého z nás sa raz zabudne. To, ako dlho sa naše meno a činy uchovajú v pamäti ľudí nezáleží na tom, čo robíme. Záleží na tom, kto o nás bude hovoriť a či sa vôbec niekto taký nájde. Podobná myšlienka odznela aj v tejto knihe. Ponaučenie? Nežeňme sa bezhlavo za úspechmi, keď nebudeme obklopení tými správnymi, ktorí nás budú mať radi. Pretože tie úspechy nič neznamenajú oproti priateľom, ktorých by sme mohli stratiť. 5. Patrick Ness je pán Autor. Nie, nepomýlila som sa a áno, napísala som autor s veľkým A. Prečo? Pre mňa je to veľký autor, čo dokazuje každou ďalšou knihou, ktorá sa ku mne dostane. A že výnimka potvrdzuje pravidlo, dokazuje príbeh Najdlhší deň Adama T., ktorý som mala problém dočítať. Jeho knihy majú dušu. Dajú čitateľovi toľko, koľko si len vezme. Pokojne by som ich mohla čítať stále dookola a aj tak v nich objavím niečo nové. Čo je pre mňa bonus? Patrickove knihy sú natoľko rozdielne, až sú podobné. 6. Bašteba chcela uloviť legendu, no sama sa ňou stala. Naša veľryba sa nestala legendou, pretože prežila veľký boj. Stala sa legendou pretože zmenila svoje myslenie a názor. Nedokázala zachrániť svojich priateľov, ale vďaka nej ich činy žijú ďalej. Autorov štýl nám všetko predostrie priamo a bez prikrášlenia. Veď aj taký je život. Komu knihu odporúčam? Nebudem hovoriť, že by ste si túto knihu mali kúpiť. Rozhodnutie nechám na vás. Za mňa ale ide o jednu z naj kníh roku 2018. Páčiť by sa mohla milovníkom Patricka Nessa a hlavne tým, ktorí sa zamilovali do knihy Sedem minút po pol noci. Našim nebom bol oceán je plná hlbokých myšlienok, výziev a iných pohľadov na rôzne veci, pričom si čitateľ užíva atmosféru príbehu a prekrásne ilustrácie. Nezáleží na tom, koľko máte rokov. Každá veková skupina si tu nájde to svoje (mladším čitateľom ale odporúčam počkať, kým na knihu nedozrejú).

Meno Patrick Ness nie je vôbec neznáme. Svojimi knihami vás vie vtiahnuť okamžite do deja, vytvoriť absurdne reálny svet, získať si vaše srdcia a dokonca miestami aj rozplakať. Naším nebom bol oceán je krásna ilustrovaná kniha, ktorá ponúka príbeh veľryby Batšeby, ktorý síce miestami príde až absurdný, ale zároveň keď pochopíte jeho posolstvo, tak vám príde až príliš reálny. Batšeba je veľryba, ktorá nesie svoj žiaľ, a bojuje po boku svojej kapitánky Alexandry. Nie vždy súhlasí s jej názormi a podľa nej príbeh o mužovi, ktorý vraždí veľryby, je iba mýtus, legenda. Avšak jej kapitánka tomu verí, a tak sa vyberú tohto muža (Toby Wicka) hľadať. Čo však nájdu? O čom je vlastne tento príbeh? O bolesti? O smrti? O súcite? O boji? * Áno, tento príbeh je poriadne zamotaný, zvláštny, ale zároveň autor nám ponúka pohľad na svet. Pohľad ľudí a pohľad veľrýb. Začnete si uvedomovať, že aj keď je táto kniha vymyslená, tak niečo na tých názoroch, ktoré nám autor sprostredkuje, bude. Celá kniha je súzvukom nepokojov, bojov, smrti a zároveň akejsi nádeje a zachovania si rozumu. Ukazuje na silu ducha, potrebu bojovať až do konca, aby bol lepší svet. Nielenže zobrazuje "zlé stránky" ľudí, ale zároveň poukazuje na to, že nie všetci sú tí zlí (veľmi záleží na tom, čo ľudia robia). Ako aj nie všetky veľryby sú pomstychtivé. Príbeh je ako rozprávka pre dospelých, ktorá nám má niečo odkázať, upozorniť nás na naše chyby, zmýšľanie, byť lepšími ľuďmi, bojovať za svoje túžby, nevzdávať sa, ale pritom ostať človekom, ktorý má city. Myšlienka toho, že medzi sebou bojujú veľryby a ľudia je skvele zakomponovaná do príbehu a keď ju pochopíte, tak vám celá kniha príde omnoho lepšia a vzácnejšia. Ilustrácie krásne dopĺňajú text a vy sa počas čítania ocitne na mori, ale aj pod morom. Akoby nám čitateľom ponúkali lepší citový zážitok a lepšiu predstavu celého príbehu. Ak ste čítali Nessovu knihu Sedem minút po polnoci, tak viete, že ilustrácie v jeho knihách musia byť/sú magické. Často možno budete mať aj pocit akoby si žili svoj vlastný príbeh a vy akoby ste zachytávali každú emóciu dvakrát. Raz z príbehu, raz z ilustrácie. Knihu rozhodne odporúčam každému fanúšikovi Nessovej tvorby, všetkým dospelým, ktorí milujú rozprávky s veľkým významom a radi hľadajú skryté náznaky, ale hlavne všetkým, ktorí milujú ilustrované knihy a chcú nájsť trošku povzbudenia a prečítať si niečo naozaj výnimočné.

Patrick Ness – nepopierateľne jeden z najlepších autorov young adult literatúry dnešnej doby – nám priniesol vizuálne pútavú novinku Naším nebom bol oceán, tentoraz pod vydavateľstvom CooBoo Slovensko. Je to jeho už ôsma YA kniha za 10 rokov, čo znamená, že približne každý rok vydá jednu. Aj medzi skalnými fanúšikmi sa začínajú objavovať pochybovači, ktorí by boli najradšej, aby Patrick v tvorbe trochu zvoľnil. Podľa nich totiž upadol do produkovania kvantity na úkor kvality. Prvé takéto ohlasy sa objavili s knihou Najdlhší deň Adama T. (orig. Release) a my sa v recenzii jeho najčerstvejšej novinky pozrieme, koľko je pravdy na tejto kritike. Svet pod morskou hladinou je kráľovstvom veľrýb, ktoré sú vo večnej vojne s človečenstvom. Zasvätili tomu celú svoju existenciu a spor siaha ďalej, než si spomínajú aj tí najstarší z velerybích rodov. Človek je zlá, krutá a sebecká bytosť, berie a nevracia, zabíja zbytočne, privlastňuje si, čo mu nepatrí. A veľryby nemajú z ničoho väčšiu radosť než z jeho kynoženia. Pravdou je, že sa veľryby za tie storočia toho od ľudí veľa naučili. Mnohé z ich vynálezov boli inšpirované práve tými ľudskými, no prisahali si využiť ich na zabíjanie suchozemcov. Tí vôbec nerozumejú životu pod vodou, rozsiahlosti a pestrosti podmorského sveta. Veľryby vytvárajú spoločenstvá – budujú mestá – hlboko v oceánoch. Majú silné rodinné väzby, no aj pevnú hierarchiu, najmä medzi lovcami, ktorých náplň života je prenasledovanie a zabíjanie ľudí. Človeka považujú za slabého tvora, jeho koža by sa pod vodou rozpustila, zadržať dych vie len na chvíľku a jeho kosti sa lámu, akoby boli z papiera. Jedinou, no zásadnou nevýhodou veľrýb je, že sa raz za čas musia ísť nadýchnuť k spenenej hladine Priepasti, kde na nich môže číhať to najhoršie nebezpečenstvo – človek. Batšeba, aj keď sa to na každú veľrybu patrí, nebola o dráhe lovkyne presvedčená, no nemala na výber. Jeden prelomový moment stačil na to, aby zabíjanie začala milovať. Ako učnica sa dostala pod vedenie obávanej kapitánky. Spolu s ďalšími dvoma učnicami, harpúnami a loďou s plavčíkmi, ktorú kapitánka ťahala, sa vydali na ďalší lov… kde narazili na stopu Tobbyho Wicka. Ľudského diabla, ktorého sa desia všetky veľryby. Vstúpil do ich mytológie a pevne sa v nej zakliesnil ako ten najpodlejší z ich nepriateľov. Na svoju loď veľryby vezmú ľudského rukojemníka Demetria, aby sa od neho dozvedeli viac. Toto je príbeh prerozprávaný Batšebou a pohľad z prvej osoby je preň zásadný. Kapitánkin oddiel sa vydáva na zbesilú honbu za mýtom či možno skutočným diablom, na ktorej konci sa všetko ukáže v pravom svetle. Okrem toho, že Batšeba počas tejto cesty prichádza o svoju nenávisť k človeku, s ktorým sa neustále rozpráva, je to aj púť za sebauvedomením. Veľryby budú nútené priznať si svoje chyby tiež a pochopiť, že nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť. Toto nie je detská kniha. Nedávno som ju videla v kníhkupectve veľmi nešťastne zaradenú v kategórii Chlapci (čo mi samo o sebe dosť prekáža, rozdeľovať literatúru na chlapčenskú a dievčenskú). Som presvedčená o tom, že to nie je príbeh pre mládež. Je surový, je smutný, je bolestivý a plný násilia. Tento príbeh má byť pre všetky hlúpe sebastredné dospelé bytosti, či už ľudí, alebo veľryby, aby sa nad sebou zamysleli. V odlišnosti sa dajú nachádzať podobnosti a prepojenie sveta nad hladinou a toho opačného pod ňou je prehĺbené fantastickými prvkami v živote morských velikánov. Fantastické sú preto, lebo harpúna v plutve veľryby je absurdná. Práve táto zložka, pre Nessa tak typický všadeprítomný presah do fantastiky, minimálne okrajovo, sa pri tomto príbehu nestretla s veľkým pochopením. A skutočne, čitateľovi trvá dlho, kým si zvykne a dokáže si predstaviť všetky tie na prvý pohľad nezmyselné motívy. Ako drží veľryba harpúnu? Ako si stavia loď? Ako manipuluje s maličkým človekom? Ness prekročil hranicu, za ktorou si už fantastiku nevieme spájať s realitou, a preto ju prijímame s neochotou. Pretože beletria a kvalitné postavy sú najmä o schopnosti autora poskytnúť priestor na čitateľovo stotožnenie sa s nimi. Priznám sa, v tomto prípade to bolo ťažké. S veľrybami som nesúcitila tak, ako som chcela. Na druhej strane je obrátený svet fascinujúci a neraz som sa prichytila, ako som položila knihu a premýšľala, ako by mohlo to či ono fungovať. Platí však, že menej je niekedy viac a v mojich očiach to knihe uškodilo. Čím ma Ness za tie roky rozmaznal, sú aj veľmi silné záverečné pointy. Samozrejme, aj v knihe Naším nebom bol oceán pointu s posolstvom nájdeme, ale ani zďaleka nie je taká dychberúca ako v predchádzajúcich jeho knihách. Pripisujem to aj rozsahu, na takom malom priestore nevystaval Ness očakávanie a tragédiu do takej miery, aby to zarezonovalo. A či je rozsah obeťou deadlinov alebo autorským skutočným zámerom, to sa neodvážim odhadovať. Čím však táto kniha prekonáva všetky doterajšie Nessovky (a knihe Sedem minút po polnoci sa vyrovnáva) je vizuálne spracovanie. Túto nádheru má na svedomí Rovina Cai, vynikajúca austrálska umelkyňa a ilustrátorka. Svojimi jedinečnými ilustráciami vdýchla tejto knihe život. Každá ilustrovaná strana v sebe skrýva nálož emócií a v tomto prípade naozaj platí – raz vidieť je lepšie ako 100x počuť. Jej sugestívne podmorské obrazy ladené v tmavomodrej a prevažne červenej farbe si budete chcieť listovať stále dookola. https://www.instagram.com/p/Bt0RnPpAfUv/ Najmä pri komiksoch zastávam názor, že vizuálna stránka môže prekričať alebo zachrániť tú textovú. A myslím si to aj v tomto prípade. Je to jedna z najkrajších kníh mojej knižnice a pokojne ju môžeme považovať za grafický príbeh, pretože vizuál a text sú v tomto ohľade neodlúčiteľné. Celkový dizajn knihy ma ohúril a je zárukou toho, že si knihu určite ešte niekoľkokrát prečítam a prelistujem. Napriek tomu, že som o tom nechcela ani počuť, musím priznať, že Patrick Ness už svoj vrchol mal – napríklad pri trilógii Chaos alebo pri knihe Niečo viac. Ja však veľmi dúfam, že nebol posledný a jeho kariéra bude krivka, ktorá je teraz na zostupnej ceste, ale vystrelí opäť do výšin. Pri knihe Naším nebom bol oceán väčšinu zásluh pripisujem Rovine, ale na druhej strane, ani jej ilustrácie by nevznikli bez textu, ktorý ju inšpiroval. A aj keď Ness v tejto knihe nedosahuje svoje vlastné kvality, stále prevyšuje iných autorov. Neostáva nič iné, len túžobne očakávať jeho novú knihu – ktorú už, prosím pekne, rozpísal. Dúfajme, že to opäť nie je na novú tvorbu príliš skoro a – neverím, že to hovorím – že ju nevydá rovno tento rok. Patrick, nechaj si na to dostatok času!

Patrick Ness sa v priebehu niekoľkých rokov stal pojmom, ktorý poznajú aj tí, čo práve nesiahajú po knihách určeným mladým dospelým. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že napriek cieľovej skupine Nessa čítajú aj skôr narodení. Jeho diela sa totiž vyznačujú tromi prvkami, ktoré zakaždým pritiahnu pozornosť obrovského množstva fanúšikov - fantastiku, všeľudské problémy a apel na morálnu stránku. To všetko - a navyše odkaz na slávny román klasickej literatúry - možno nájsť aj v nezvyčajnej knihe Naším nebom bol oceán. Hrdinkou je síce mladá veľryba, ale ako obvykle ide u autora o alegóriu, ktorá reflektuje dianie v spoločnosti a presahuje rámec strán. Na tomto titule nie je bežné nič - každá zložka sa pohráva so zaužívanými stereotypmi a vďaka tomu vznikla krásna a hodnotná publikácia. "V skratke, naučila som sa lov milovať, nielen pre lov samotný, ale aj pre jeho históriu, pretože bol súčasťou mojej identity. A naozaj som ho milovala. Mala som už aj vtedy svoje vlastné, osobné dôvody, no aký ďalší dôvod než ten, že nás ľudia odnepamäti lovia a my im to oplácame rovnako, mladá veľryba potrebuje? Bola to moja povinnosť, aj keby nebola predpovedaná, a ja som neváhala." (str. 15) Biela veľryba je román, ktorý preveril čas. Melville a jeho boj s prírodou inšpiroval mnohých umelcov a Patrick Ness nie je výnimkou. Súboj človeka a obyvateľa morí však vyrozprával z pohľadu veľryby, ktorá sa s ďalšími dvoma učnicami a kapitánkou Alexandrou vydávajú v ústrety najväčšiemu lovu v ich dejinách - poraziť legendami opradeného nepriateľa Tobyho Wicka. Výzva na boj s diablom v ľudskej koži im môže buď priniesť nehynúcu slávu, alebo ich pripísať na nekonečný zoznam jeho trofejí. Veľryba Batšeba sa však nechce len bezhlavo vrhnúť do nebezpečenstva, najmä keď ich ženie hlavne túžba naplniť akési proroctvo. A to aj napriek tomu, že ju samu ľudia pripravili lovom o matku. Je rozvážna a morálna, a to i vo vzťahu k ľudskému zajatcovi, vďaka ktorému si uvedomuje, že aj ľudia majú city a nie každý z nich sa rodí s harpúnou v ruke. Lenže ako môže ona sama presvedčiť ostrieľanú kapitánku, že ich výprava sa nemusí skončiť úspešne, ba dokonca, že napokon nemusí mať vôbec žiadny zmysel...? "Tvoríme diablov až príliš dychtivo. Je to len otázka času, kým znova vypukne vojna? Takže vás prosím. Vezmite si meno Batšeba. Vezmite si ho a spojte ho s proroctvom, že sa nevydáte touto cestou. Vezmite si moje meno ako varovanie pred tým, kam nás môže doviesť strach, ako nás diabli, ktorých stvoríme, všetkých zničia. Alebo si ho vezmite ako príklad toho, čo sa môže stať, keď sa veľryba dozvie meno človeka a on sa dozvie to jej. A že veľryba môže smrť človeka oplakať. Ak je možné toto, čo všetko iné môže byť možné?" (str. 158) Bolo pre mňa ťažké predstaviť si oceánske prostredie, pretože bol situovaný hore nohami, ale dosť mi pritom pomohli bohaté ilustrácie. Tie sa nesú hlavne v modrých, sivých, bielych farbách, na ktorých červená krv pôsobí oveľa výraznejšie. Obrázky tvoria podstatnú a nedeliteľnú súčasť knihy, podnecujú fantáziu a vyvolávajú skvelú atmosféru. Ich autorke Rovine Cai sa podarilo dokonale vystihnúť tiesnivé pocity zo síce rozľahlého, ale predsa temného a pohlcujúceho oceána. Knihu Naším nebom bol oceán prečítate vďaka veľkému písmu raz-dva, ale dojem z nej pretrvá omnoho dlhšie. Batšeba je múdrejšia než väčšina jej súputníčok a dovolím si tvrdiť, že aj viac ako mnohí ľudia. Záverečný monológ o mieri a diabloch, ktorým my sami dávame priveľký (a nezaslúžený) význam, by mal byť vytesaný do kameňa. Povrchní čitatelia dostanú pekne zaobalený príbeh o veľrybej výprave za človekom, tí vnímavejší analýzu nesmrteľnej témy vojny a mieru. Patrickovi Nessovi sa prvenstvo medzi autormi young adult rozhodne nedá uprieť.

Knižka od Patricka Nessa Naším nebom bol oceán unikla len máloktorému pohľadu. Prvý wau efekt spôsobili ilustrácie nielen na obálke, ale aj vnútri knihy. O to ďalšie a dôležitejšie sa postaral sám autor svojím príbehom nasýteným hlbšími myšlienkami. Hlavnou hrdinkou Nessovho príbehu je Batšeba. Je to veľryba, ktorá je predurčená k veľkým plánom. Tým sa rozumejú plány zabíjania. Dva tábory – veľrybí a ľudský – túžia navzájom po krvi toho druhého. Toby Wick sa v oku veľrýb mení na netvora, ktorý ich chce zmasakrovať, a teda je ich hlavným cieľom zničenia. Kto to však je? Existuje? Nie je to len vytvorený mýtus? Nenávisť a hnev vedú oba tábory do samotnej temnoty smrti, len aby si dokázali svoju moc. Naším nebol bol oceán je kniha, ktorá sa rovnako ako Sedem minút po polnoci vyznačuje pochmúrnym dejom. Čitateľ má pocit, že aj keď sa dej odohráva vo vode, tak len v tých najtemnejších hlbinách, kam sa nedostane žiara svetla. Rozdiel však badať v samotnej smrti, keďže v Sedem minút po polnoci ide o stratu blízkej osoby z dôvodu choroby, v tomto prípade je smrť globálnejšia, nenachádza sa v „komornej atmosfére“, ale pohlcuje celé spoločenstvo. Nejde o smrť jednotlivca, no o smrť desiatok, stoviek (až pokiaľ je to vo vojnách možné) bytostí. Cez pochmúrnosť, v ktorej sa čitateľ brodí, vidieť i odlesky nádeje v rozumnosť v podobe Batšeby a väzneného človeka, ktorí jediní nevystupujú stádovitým efektom a vidia zlo v konaní tak veľrýb, ako aj ľudí. V Batšebe ako pochybujúcom článku v konaní veľrýb, ktorá nie je stotožnená s proroctvami a samotným nariadením, ktoré jej káže konať v prospech legiend. Očakáva racionálnejšie odôvodnenia. A väzeň, ktorý nechce nič z toho, čo sa odohráva medzi nepriateľskými tábormi. Čo však zmôžu dvaja? Knižka je síce primárne určená pre mládež, no niekedy by s ňou mali problém i dospelí (menej skúsení čitatelia). Je to kniha, ktorá ponúka rozjímanie v rámci negatívnych otázok týkajúcich sa tohto sveta. Či sa to už vezme doslovnejšie – otázka lovu zveri, alebo i viac obraznejším vnímaním – otázka vojen medzi naším druhom. Recipient sa môže zamýšľať nad súčasným svetom, ale i nad tými minulými rokmi a storočiami. Naším nebom bol oceán je kniha, ktorá si vyžaduje zamyslenie sa a hodnotenie. V tom spočíva i jej význam a vysoká hodnota. Ponúka náhľad na veci, ktoré možno človek nechce vidieť, no na to, aby sa zmenili, treba tie oči otvoriť. Takto sa ich aj Patrick Ness snaží otvoriť dospievajúcej mládeži. Knižku považujem za hodnotnú literatúru, ktorá rieši závažné otázky jednoduchým rozprávaním. Niektoré vety sa vám dostanú priam pod kožu. Takou mrazivou skúsenosťou bola pre mňa aj veta z vyššie uvedeného citátu: „Lebo kto potrebuje diablov, keď má ľudí?“ Myslím si, že každý čitateľ si z tejto knihy niečo vezme, a aj preto má cenu začítať sa do nej.

Našim nebol bol oceán je najnovšia kniha z pera skvelého Patricka Nessa. Príbeh je inšpirovaný Bielou veľrybou, len naopak. Je vyrozprávaný veľrybou Batšebou, odohrávajúci sa vo svete, kde veľryby lovia ľudí vďaka odvekej vojne, ktorú so sebou vedú. Lovecký húf, ktorého členom je Batšeba, narazí na záhadnú mincu s iniciálkami Tobyho Wicka, vďaka čomu kapitánka usúdi, že ju vyzýva na súboj. Batšeba sa tak zoznamuje so svetom ľudí aj z inej stránky, prostredníctvom ich rukojemníka - človeka, ktorý danú mincu držal. Veľryby a ľudia sa od pradávna nenávideli a bojovali spolu. Navzájom sa považujú za zlých a nebezpečných jedincov, na základe čoho Batšeba považuje človeka za nepriateľa. Patrick Ness prostredníctvom ich rozhovorov a postupného spoznávania ukazuje, aké mylné môžu byť naše úsudky. Ako ľahko vieme niekoho zaškatuľkovať za toho zlého, bez toho aby sme ho reálne poznali. Aj keď kniha na prvý pohľad ako detská knižka, či už väčším písmom alebo ilustráciami, pre deti určená nie je. Myslím, že deti, by ani nedokázali pochopiť hlavnú myšlienku, ktorú sa táto kniha snaží vyjadriť. Nie je to totiž rozprávka o veľrybách, je to príbeh o ničivej moci vojny. O tom aké nezmyselné je neustále spolu bojovať, keď veľa krát nie je jasný ani len dôvod. Kniha je plná hlbokých myšlienok, nesie sa v ponurej atmosfére a množstve metafor. Nemusí to byť pre každého a zároveň by som si želala aby si ju každý prečítal a porozumel jej. Aby každý porozumel posolstvu, ktoré Patrick Ness ukryl do sveta, ktorý je naopak a oceán v ňom nie je dno. Nádherne spracovaná kniha.

Už som vám hovorila, že od Nessa by bolo zaujímavé prečítať aj nákupný zoznam a nenudili by ste sa? Táto knižka je toho taktiež ďalším dôkazom. Ja osobne som spočiatku mala trochu pochybnosti o čom to bude, nevedela som si predstaviť veľrybu v roli hlavnej hrdinky a nevedela som si predstaviť, o čo by mohol byť samotný príbeh. V konečnom dôsledku som však neoľutovala, že som od Nessa prečítala aj toto. Hlavná hrdinka Batšeba je veľryba, ale to už viete. Lenže neviete to, že je absolútne skvelou rozprávačkou, ktorej príbeh vás chytí a nepustí až do konca. A taktiež neviete to, že je neskutočne sympatická, múdra a hrozne ľudská (v istom zmysle) a veľmi ľahko sa s ňou stotožníte a budete sa snažiť pochopiť jej situáciu. Páčilo sa mi, ako ju autor nespravil silnou, sebavedomou, nepremožiteľnou hrdinkou, ale dodal jej aj tú ľudskú stránku - protichodné myšlienky, pochybnosti, nerozhodnosť a neistotu. Batšeba je takou pozorovateľkou udalostí, povedala by som, že sa môže podobať vedľajšej postave, ktorá len rozpráva príbeh niekoho iného, pretože jej úlohou nie je zachrániť svet, jej úlohou je len počúvať rozkazy. Kapitánka Alexandra bola takým symbolom pomsty, ktorá je často dôvodom pre ešte väčšie boje a vojny a práve táto postava dokazuje, že či sme ľudia alebo zvieratá, tak neprestávame bojovať až kým nedostaneme to svoje a niekedy to vedie k väčším katastrofám a otrasným následkom, ale mnohokrát si to neuvedomíme alebo nás to ani nezaujíma, pretože sa ženieme za niečím, čo nám aj tak nič nedá. Povedala by som, že táto kniha nie je tak úplne o príbehu, ale skôr o tej hlavnej myšlienke toho príbehu. Tým nehovorím, že to bola nuda alebo čo. Ness nám dáva skvelý náhľad do života týchto veľrýb, zväčša sa pohybujeme v hlave Batšeby a vidíme, ako rozmýšľa, prečo robí niektoré veci a prečo spravila niektoré rozhodnutia. Dej je dynamický, je v nej dosť akcie, bojov a hlavne vojny a pátrania po nepriateľovi. Ale povedala by som, že táto kniha nie je o epickom konci ani o nejakom prekvapivom vyvrcholení. Táto kniha je práve o tej ceste - o tom ako si Batšeba postupne uvedomuje nejaké následky, nejaké škody, podaktoré hodnoty, ktoré sú dôležitejšie ako nejaká dlhá vojna s ľuďmi a o tom súcite a porozumení. Takže nie, nečítajte to preto, aby ste vedeli, ako to skončí, lebo to sa dozviete takmer na začiatku. Čítajte to preto, aby ste si uvedomili, čo čítate a ako krásne táto kniha zobrazuje náš svet, naše vojny a naše ľudské povahy, aby ste si uvedomili hodnoty, na ktorých naozaj záleží - nie je to sláva ani hrdinstvo a už vôbec nie pomsta, ale priateľstvo, súcit, nádej a porozumenie. Lebo toto je príbeh práve o nádeji a snoch, ale zároveň je to o vojne, ľudskej i zvieracej krutosti a o krutosti samotného sveta. Nie som si istá, komu by som mala túto knihu odporučiť, pretože táto kniha nie je pre všetkých. Pre mnohých to bude nudné, mätúce a nič im to nedá. Ale každopádne, ak máte radi Nessa, tak tomu dajte šancu, pretože už poznáte jeho štýl písania, jeho rozmýšľanie aj vyjadrovanie a je vám dostatočne blízky na to, aby ste pochopili, čo tým chcel povedať. Mňa táto kniha neskutočne prekvapila a donútila rozmýšľať a vlastne som musela nejaké dva týždne čakať, aby som si dokázal utriediť myšlienky a nejak zmysluplne to skúsiť vyjadriť. Takže je len na vás, či sa do toho pustíte, ale podľa mňa rozhodne stojí za to.

Patrick Ness nie je žiadnym nováčikom na našom knižnom trhu. Tentokrát, krátko okolo bibliotéky vyšla aj najnovšia jeho kniha, Našim nebom bol oceán. Pri Patrickovi Nessovi doteraz patrilo, že každá jeho kniha bola iná od jeho predchádzajúcej. A áno, knihu s nádhernými ilustráciami už Patrick napísal, ale Našim nebom bol oceán je aj tak veľmi originálna kniha, ktorá si zaslúži vašu pozornosť a nie je vôbec takou, akou čakáte že bude. Našim nebom bol oceán je príbeh mladej veľryby Bašteby. Bašteba patrí k loveckému húfu, ktorého kapitánka Alexandra sa po nalezení človeka na potopenej lodi a mince s inicialámi Tobyho Wicka (T.W.) rozhodne vidať po jeho stope. Toby Wick bol dovtedy iba mýtom, akousi obávanou legendou, ktorá sa vždy iba tradovala, ale nikdy nikto neprežil stretnutie s Tobym Wickom, aby o tom mohol porozprávať. Príbeh o veľrybe Baštebe nie je ale len o tom. Nie je to obyčajný dobrodružný príbeh, kedy sa hlavná postava naháňa za nejakým mýtom a snaží sa mu prísť na kĺb. Nie, je to príbeh o oveľa viac veciach. Je to príbeh o hneve, o živote, o hľadaní odpovedí, o samotnej ceste ku koncu príbehu ako o koncu príbehu. Štýl písania Patricka Nessa je asi zbytočné ospevovať. Nech napíše čokoľvek, ja si to prečítam. Dokáže naozaj napísať príbeh o veľrybách a ja ho nepustím z ruky. V každom jeho príbehu sa ukrýva akési ponaučenie, resp. niečo, čo si zo samotného príbehu odnesiete. V niektorých knihách je to viac viditelnejšie, v iných viac ukrytejšie ako v tejto. Je to neskutočný príbeh, ktorý nebudete vedieť pustiť z hlavy ešte dlhú dobu po prečítaní, ktorého zmysel pochopíte možno až po druhom, treťom čítaní ale to vôbec nevadí - tá kniha za to absolútne stojí. Celkovo, je to veľmi útla knižôčka, ktorú nemáte problém prečítať na jedno posedenie - dokonale ma vtiahla do deja a ja som ju nemohla položiť z ruky. Patrick Ness nám prináša v každej svojej knihe veľmi originálny príbeh, ktorý, verte mi, si veľmi obľúbite a ako aj k ostatným knihám od Patricka Nessa, sa k nemu budete opakovane vracať. Je to ďalšia kniha, u ktorej nám autor dokazuje, že môže napísať aj nákupný zoznam a my, čitatelia, si ju aj tak zamilujeme, lebo ten príbeh bude výnimočný ako všetko, čo napísal Patrick Ness.

Nový prekrásne ilustrovaný román Patricka Nessa je variáciou na Bielu veľrybu. Príbeh je síce vyrozprávaný hore nohami, ale v duchu dnes už kultového románu Sedem minút po polnoci, ktorým Patrick Ness dobyl srdcia miliónov čitateľov na celom svete. Hlavnou hrdinkou je veľryba Batšeba. So svojím loveckým húfom narazí na mincu s iniciálkami T. W. Kapitánka Alexandra usúdi, že ju tým najobávanejší ľudský námorník Toby Wick vyzýva na súboj. Podľa Batšeby to nemôže byť pravda. Toby Wick je predsa len mýtus, legenda, ktorú si veľryby vymysleli. Je totiž nepredstaviteľné, aby ich nenávidení ľudia mohli premôcť v boji. Ale toto nie je príbeh o Toby Wickovi. Toto je príbeh o hneve, nenávisti a našej potrebe bojovať až do úplného konca, keď už neostáva nič iné len česť a smrť. Patrick Ness je obľúbený autor, ktorého je úplne zbytočné predstavovať. Najlepšie o ňom vypovedá jeho tvorba a úspechy, ktoré vďaka nej dosiahol. Okrem toho, že píše zaujímavé a jedinečné knihy, takisto mu nie je cudzia ani scenáristika, nakoľko pripravil scenáre už k dvom svojim knihám. A aj keď sa domnievate, že viete, čo od neho môžete v knihách očakávať, vždy vás niečím prekvapí. Sú knihy, ktoré sa mi niečo snažia povedať. No svojej podstate mi to hovoria na príliš veľkom priestore a veľmi sa snažia na mňa zapôsobiť, čo sa im nie vždy podarí, nakoľko tá ich snaha im kazí celkový zámer. No a potom sú tie iné knihy – také tie nenápadné a v podstate nevýrazné svojimi rozmermi, ktoré ma niekoľkými správne zvolenými slovami dokážu prinútiť zamyslieť sa nielen nad sebou, ale aj nad celým životom a svetom. To je prípad najnovšej Nessovej knihy. Rozprávačkou tohto útleho príbehu je Batšeba, mladá veľryba, ktorá je učnicou obávanej kapitánky Alexandry a ak všetko dopadne tak, ako má, bude jedného dňa aj ona loviť ľudí možno dokonca so svojou vlastnou posádkou. Pretože v tomto svete veľryby lovia ľudí, pretože ľudia lovia veľryby a ľudia lovia veľryby, pretože veľryby lovia ľudí. Tento veľmi komplikovaný opis vlastne len odkazuje na to, že v tejto knihe vlastne každý loví každého, pričom si na to vždy nájdu iné dôvody. Avšak tentoraz sa na celú vec pozeráme práve z pohľadu veľrýb, čo je rozhodne nevšedné. Celý ich svet je vlastne hore nohami a to, čo mi označujeme za oblohu je pre nich Priepasť a to, čo je pre nás oceánskym dnom je pre nich oblohou. V ich svete je okrem lovenia dôležité ešte čosi – proroctvá. Podľa jedného z nich sa z Batšeby má stať lovkyňa, a preto sa vydáva na lov ako súčasť družiny obávanej kapitánky. Proroctiev je však veľké množstvo a podľa jedného z nich by to mala byť práve Batšebina „šéfka“, kto zabije obávaného lovca Tobyho Wicka, ktorý už dlhé roky terorizuje veľryby. Jedného dňa sa do cesty tejto rybej skupiny pripletie človek – jediný preživší masakru, po ktorom ostali len mŕtve telá plávajúce vo vode. A práve Batšeba je poverená tým, aby sa od tohto človeka dozvedela, kým je a čo má spoločné s Tobym Wickom. Takéto náhodné stretnutie má však za následok akúsi reťazovú reakciu. Osobne som bola najviac fascinovaná tým kontrastom, ktorý Patrik Ness vytvoril. Svet ľudí a veľrýb do seba narazil a rozdiely i podobnosti týchto dvoch národov predo mnou otvárali mnohé otázky a zamyslenia. Aj ľudia aj veľryby, zdá sa, majú svoje dôvody, pre ktoré sa navzájom lovia, no keď sú konfrontované s realitou toho druhého, nemajú šancu obstáť. Čo sa dozvedá aj Batšeba a zisťuje, že to, čo možno robia nie je až také správne. Začína mať výčitky svedomia, pochybnosti a začína premýšľať, čo všetko z toho, o čom jej ten človek rozpráva, môže byť pravda. Vďaka tomu som dostala možnosť dostať sa do jej vnútra, pochopiť jej emócie a navyše ich prežiť spolu so všetkými pochybnosťami, ktoré zrazu rozvírili hladinu jej dovtedy priamočiareho osudu. Avšak v tejto knihe nejde len o vojnu ako takú, ide hlavne o to, ako zasiahne tých obyčajných ľudí (alebo aj veľryby), ktorí sa stanú svedkami jej zverstiev. A ako sa potom títo jedinci, v mene pomsty, vlastne premenia na ešte väčšie monštrá a svoje konanie ospravedlňujú a tvrdia, že na to všetko majú dôvod. Táto kniha je vlastne o tom, ako sa v honbe za nepriateľom často premieňame na ešte horšieho nepriateľa. Naším nebol bol oceán je v niečom typickou knihou Patricka Nessa, no opäť úplne inou. Tak ako všetky jeho príbehy, aj tento v sebe nesie čosi skryté, akési posolstvo či zamyslenie, ktoré vo mne doznieva vždy ešte dlho potom, ako otočím poslednú stránku. Avšak v prípade tejto knihy mi autor toto zamyslenie ponúkol oveľa priamočiarejšie, čo však ničím nezmenšuje jeho hodnotu. Príbeh je voľne inšpirovaný klasickým príbehom Biela veľryba, avšak s tým rozdielom, že som dostala možnosť sledovať dej z pohľadu veľrýb. Tie majú svoje vlastné zákony, životy a takisto vlastných lovcov. Batšeba, rozprávačka príbehu, je učnicou veľkej lovkyne a dúfa, že sa aj z nej jedného dňa tiež jedna stane. A potom sa jej svet otočí hore nohami, keď sa im do cesty pripletie človek, jediný preživší tragédie, ktorý má kľúč k tomu, ako nájsť Tobyho Wicka, legendárneho lovca veľrýb a postrachu celého oceánu. Bolo fascinujúce sledovať, ako do seba narážali dva rozdielne národy a účastníci tej istej vojny. Každá zo strán má svoje vlastné dôvody, pre ktoré sa zapojiť do bojov. No každý si myslí, že práve jeho dôvody sú oprávnenejšie, že on má pravdu a ostatní sa mýlia. Najviac metaforickým prvkom celej knihy bol vlastne Toby Wick, ktorý mohol predstavovať konkrétnu bytosť alebo len čosi vymyslené. To niečo, čo si vyberieme ako ospravedlnenie vlastného konania. To niečo, čo nám dáva výsadné právo ubližovať ostatným, pretože aj nám bolo ublížené. No často si už neuvedomíme, že v snahe dosiahnuť naše „posvätné poslanie“ sa z nás častokrát stávajú ešte horšie beštie, než tie, ktoré prenasledujeme.