Emily Henry je spisovateľka píšuca pre tínedžerov o tínedžeroch žijúcich v malých mestečkách, ktorí sa musia pasovať s každodennými problémami. Okrem knihy Milionkrát June jej bola publikovaná ešte jedna kniha, pričom ďalšie dve by jej mali vyjsť budúci rok. Vo svojich knihách píše o súčasných témach a využíva na to rôzne žánre a stvárnenia. Milionkrát June je jej prvou skúsenosťou s magickým realizmom.
Magický realizmus je obľúbený žáner aj napriek tomu, že sa v rukách rôznych autorov prejavuje rôznymi spôsobmi. Zatiaľ čo v niektorých slúži ako čosi umelecké hlavne na opísanie atmosféry, v iných sa mení na prostriedok vysvetlenia niektorých pokazených rodinných vzťahov. Lebo čo urobí nepriateľov z dvoch rodín bezpečnejšie ako stará nevyriešená kliatba.
Táto kniha má nádhernú atmosféru. Jemnú a tajomnú, ktorá však doslova žiari všakovakou mágiou a náznakmi jej existencie. Navyše sa autorka snažila byť originálna, keď zdrojom onej záhadnej bežne mágie boli napríklad kyslé čerešne schopné vyliečiť akékoľvek ochorenie. Takisto tu pobehovali zvláštne stvorenie kradnúce ľuďom topánky a vo vzduchu poletovali maličké obláčiky. Nehovoriac o duchoch, ktorí sa tiež rozhodli ukázať.
Dej teda ponúka niekoľko zaujímavých prvkov hneď vo svojom úvode a vďaka nim bola vytvorená nielen magická atmosféra, ale najmä neobyčajné kulisy úplne obyčajnému príbehu. Pretože v skutočnosti nejde vlastne o nič iné, len o príbeh zakázanej lásky, ktorá akoby z oka vypadla tragickému príbeh Rómea a Júlie. Dokonca si dovolím tvrdiť, že táto kniha je vlastne akýmsi druhom prerozprávania tejto najznámejšej shakespearovskej tragédie. Pričom postavy vystupujúce v tejto knihe sú svojim spôsobom rovnako tragické.
June, hlavná hrdinka, ktorú v podstate na každej strane niekto oslovoval inak, je vo svojej podstate obyčajné dievča, ktoré pred desiatimi rokmi prišlo o otca a stále jej chýba. Saul je zase takým prototypom záhadného chalana, ktorý sa pred niekoľkými rokmi odsťahoval a teraz sa za rovnako záhadných okolností vrátil späť. Aký majú títo dvaja problém? Vlastne žiadny, okrem toho, že obaja pochádzajú z rodín, ktoré sa medzi sebou po generácie nenávidia a každá rodina má, samozrejme, svoju verziu udalostí, ktorí viedli k tomuto nepriateľstvu.
Napriek tomu, že ich vzťah, stretnutie a správanie bolo až žalostne predvídateľné, ich vzájomné interakcie ma veľmi bavili, nakoľko oplývali presne tou správnou dávkou irónie a sarkazmu, ktorý ma úspešne dokáže rozosmiať. Ich stretnutie sa vlastne stalo akýmsi katalyzátorom viacerých udalostí a zrazu sa títo dvaja nepravdepodobní priatelia dostávajú do ťažkostí. Táto časť deja ma skutočne bavila, nakoľko bola nabitá nádhernou atmosférou, tajomstvom a emóciami, ktoré so mnou na dlhé minúty dokázali zamávať. Okrem toho vo mne vyvolávali otázky a to ma poháňalo v čítaní. Avšak, tieto brilantné pasáže plné nádherných zamyslení striedali časti, ktoré boli... o čosi menej brilantne napísané. Čo je svojim spôsobom vlastne ironické, nakoľko hlavná hrdinka June v knihe navštevuje v škole kreatívne písanie a v rámci tohto predmetu jej učiteľka neustále opakuje, aké dôležité je vytvoriť v deji napätie a gradovať ho, aby to bolo pre čitateľa zaujímavé, no na druhej strane sa samotná autorka neriadi vlastnou radou. Nakoľko prvá polovica knihy v podstate stagnuje. Dej v podstate nenapreduje, objavia sa tam niektoré naozaj zaujímavé momenty, je nadhodená celková téma knihy, ale na druhej strane sa nedeje nič, čo by mohlo postavy posunúť k tomu vytúženému cieľu. Ak niečo, tak som mala pocit, že sa zaoberali nepodstatnými hlúposťami a kvôli tomu sa kniha premenila na komickú hojdačku, pričom som viac času strávila „dole“ s tými menej peknými momentmi.
Pravý potenciál tohto príbehu sa naplno rozvinul až v jeho záverečnej tretine, kedy postavy konečne začali riešiť podstatné otázky, dej odsýpal jedna radosť, atmosféra bola taká hustá, že by sa dala krájať, mágia a rôzny záhadné prvky sa len hromadili. Navyše sa tu objavilo viac krásnych hlbokých pasáží na zamyslenie a ukázalo sa, že táto kniha nie je len o zlomení starej kliatby, ale je takisto o dospievaní, o vyrovnávaní sa so stratou blízkej osoby a o hľadaní vlastnej identity. Takže táto kniha je vlastne len magickejšou verziou knihy o dospievaní.
Milionkrát June je vcelku dobre napísanou knihou, v ktorej autorka veľký dôraz kládla hlavne na vykreslenie atmosféry. Jednotlivé magické prvky zabezpečili, že sa do deja prebojovala nielen záhadnosť a temnota, ale aj snová hravosť a pár prvkov nonsensu, ktoré sú rozhodne príjemným osviežením. June a Saul sú navyše vcelku príjemnými postavami, ktorých osud ma zaujal a rozhodne som o ňom chcela vedieť viac, navyše ich vzájomné interakcie sú ironické a miestami až sarkastické, čo mi často vyčarilo úsmev na perách.
Problém tejto knihy však tkvie v tom, že jej prvá polovica (a možno aj prvé dve tretiny) mi pripomínala hojdačku, nakoľko sa vždy po krásnej pasáži plnej zamyslenia objavila časť o čosi menej záživná, ktorá dej nikam neposúval a mňa odradzovala od čítania. Takisto nastal problém s tým, že príliš dlho trvalo odhalenie zápletky. Dovtedy postavy vlastne len pobehovali okolo a snažili sa zistiť, čo sa to vlastne deje, pričom až v záverečnej tretiny konečne vysvitlo, čo by mali urobiť.
Záchrancom celej knihy je teda jej záverečná tretina, ktorá je temná, pochmúrna a magická, plná krásnych myšlienok, osobnostného rastu a ktorá takisto odhaľuje, že táto kniha je vlastne len trošku magickou verziou akejkoľvek tínedžerskej knihy venujúcej sa hľadaniu vlastnej cesty hlavných hrdinov.
Lili-darknight.blogspot.cz, 16.9.2018
