Princezná, princ a vrah na konci cesty
Mary E. Pearson je úspešná americká autorka. Zároveň je príkladom spisovateľky, ktorá síce má na konte viac ako desať kníh, avšak na svoj úspech si musela počkať. Skutočnú pozornosť jej zabezpečila vlastne až trilógia Kroniky Pozostalých, v ktorej vytvorila zaujímavý svet a vdýchla život naozaj hrdinským postavám. Do tohto istého sveta sa autorka rozhodla opätovne vrátiť vo svojej najnovšej knihe Dance of Thieves. Fantasy trilógie sú veľmi obľúbené a zároveň ma bavia tým, ako veľmi iné vždy sú. Z niektorých sérií som vyslovene nadšená od prvej vety a potom moje nadšenie klesá a premieňa sa na akýsi vlažný takmer záujem, lebo som zvedavá, kto všetko prežije poslednú stranu. No a potom sú tu série, ktoré ma od začiatku nalákajú maximálne tak anotáciou, ale postupom čítania prvej knihy sa môj názor mení a nakoniec som z toho celého sklamaná. A potom, keď už neočakávam žiadny prielom, zmení sa zrazu táto séria na čosi takmer fascinujúce. To je aj prípad trilógie Kroniky Pozostalých. Postavy v tejto trilógii prešli naozaj dlhú cestu a na jej konci sa z nich vlastne stali úplne iní ľudia, než ktorí prvýkrát vykročili vo Falošnom bozku. Kaden je síce pre mňa rovnako otravná postava, akou bol na začiatku, ale nedá sa mu uprieť, že istým spôsobom vyrástol a za niektoré jeho rozhodnutia som ho musela obdivovať. Rafe je v podstate stále rovnaký, rovnako odhodlaný, čestný a zodpovedný, ale v tejto knihy na jeho plecia dopadali naozaj ťažké následky niektorých jeho rozhodnutí. O to viac ma bavilo sledovať, ako sa s tým všetkým popasuje. Samozrejme najväčšou premenou si prešla Lia. Je takmer ironické, že sa zmenila na ženu, ktorá je ochotná obetovať sa v mene zodpovednosti, hoci to isté dievča kedysi utieklo spred oltára a od plnenia rozkazov. Lia sa premenila na inšpirujúcu hrdinku, ktorá sa neštítila ani sebaobetovania, ak to znamenalo, že ostatným zachráni život. Jej príbeh ma dojímal a tešilo ma sledovať dianie očami niekoho, kto dokázal byť zrazu tolerantný, odhodlaný, zodpovedný a plný nádeje v čosi lepšie. Postavy prešli skutočne veľkým vývojom a asi nejestvuje ani jedna časť ich osobnosti, ktorá by sa akýmsi spôsobom neprispôsobila príbehu. Pretože to, čo sa v knihe dialo, malo veľa spoločné s ich charakterovými vlastnosťami. Dej tejto knihy je o čosi rozvláčnejší a na mnohých miestach epickejší, než tomu bolo v predchádzajúcich dvoch knihách. Možno aj preto, že táto kniha bola posledná a tým pádom sa autorka snažila uzatvoriť všetky línie, ktoré to potrebovali. No napriek tomu, že začiatok bol o čosi opisnejší, nemôžem sa sťažovať na to, že by dej samotný stagnoval. Pretože to všetko bolo súčasťou budovania napätia. Najskôr prišli opisy, či už emócií alebo prostredia alebo toho, ako pokračuje cesta hlavných hrdinov. Neskôr sa k tomu pridali aj opisy nových a niekedy aj kľúčových postáv. Avšak dej sa skutočne rozbehol takým pravým epickým spôsobom asi až niekde pri polovici, keď postavy začali robiť prvé náročné rozhodnutia. Tie ma niekedy rozčúlili, inokedy som im rozumela a niekedy ma aj zarmútili alebo vyslovene rozcítili. To všetko však bolo súčasťou naozaj brilantne vymyslenej Liinej stratégie. Doteraz som si nikdy neuvedomovala, že by bola princezná zvlášť dobrým generálom, ale táto kniha ma vyviedla z omylu. Tie jej machinácie a plány ma veľmi bavili a pripravili mi nejedno naozaj zaujímavé odhalenie a prekvapenie. To len zvyšovalo atraktivitu toho, o čom som čítala. Tempo sa každou stranou zvyšovalo, pribúdali konflikty, bitky a predovšetkým bolo jasné, že všetkým dochádza čas. Stupňovalo sa napätie, plánovali sa stratégie útokov a obrany, aby nakoniec všetko mohlo vybuchnúť v jednu ohromnú bojovú sekvenciu – ktorú pokazilo jedine to, že sa v nej až príliš často menili uhly pohľadov, pretože sa mi autorka snažila povedať, čo presne robí Lia, Kaden i Rafe. To je jediným skutočným nedostatkom tejto vskutku vydarenej knihy. Temná krása je presne tou epickou knihou, ktorú som očakávala. Priniesla mi nielen adekvátne zakončenie série, v ktorom boli uzatvorené všetky hlavné línie, ale takisto bol samotný záver dostatočne voľný, pretože niektoré záležitosti nie je možné vyriešiť niekoľkými krátkymi vetami. Sila tejto knihy je do značnej miery vystavaná na charakteroch trojice hlavných hrdinov a na tom, ako veľmi sa zmenili a vyrástli. Kaden aj Rafe dospeli a stali sa z nich rozhodní muži, ktorí síce stále mali horúce hlavy, ale takisto boli ochotní priznať svoje chyby a niekedy museli robiť naozaj zložité rozhodnutia. Lia sa z princeznej utekajúcej pred zodpovednosťou zmenila na ženu, ktorá v menej toho, čo je správne neváha obetovať aj vlastný život. V záverečnej knihe som teda sledovala stále tie isté postavy, no zároveň akoby som čítala o úplne iných osobnostiach. Vďaka nim sa čítanie zmenilo na zážitok a k tomu prispieval aj samotný dej. Ten bol stupňovaný už od prvých kapitol, ktoré mi najskôr ponúkali opisy pocitov, prostredia, postupujúcej cesty, aby sa neskôr mohla zmeniť na opisy prvých bitiek a prvých strategických porád. Neskôr ma však úplne odrovnala druhá polovica knihy, ktorej tempo bolo miestami až vražedné, kde som striedavo mala chuť plakať a následne žasnúť nad brilantnými plánmi hlavnej hrdinky. Túto knihu som vďaka tomu prežila s postavami. Plánovala som s nimi veľkolepé útoky, prežívala som ich obavy i strach, obhrýzala som si nechty kvôli stupňujúcemu sa napätiu, aby som neskôr mohla lapať po dychu, keď konečne prišla tá rozhodujúca bitka. Škola len toho záveru, ktorý vďaka naozaj rýchlemu striedaniu uhlu pohľadov pôsobili až trošku príliš uponáhľane. Avšak to nič nemení na fakte, že táto kniha je vskutku epickým zakončením výborne vymyslenej série.
