Moje skutočné meno je Hanna

Nikdy ma neprestanú udivovať knihy z obdobia druhej svetovej vojny a ich schopnosť vyvolať vo mne neskutočný obdiv ku všetkým ľuďom, ktorí v sebe našli dostatok odvahy postaviť sa na odpor, alebo sa aspoň dostať niekde do bezpečia a prečkať temné roky. Kto si tento debut neprečíta, nepochopí, avšak autorka doň votkala toľko neobyčajných emócií, vďaka ktorým mi neraz po tele behali zimomriavky a oči mi slzili viac ako pri krájaní cibule na obed. / Writing Je obtiažne vyjadriť sa k autorkinmu štýlu písania, keď prevažnú väčšinu čítania som mala husiu kožu. Jednotlivé opisy boli podané tak dôveryhodne, až som mala nejedenkrát pocit, že som v jednej miestnosti s hrdinkou. Čítanie sa tak stalo jedinečným zážitkom. Presne. JEDINEČNÁ. To je to slovo, ktoré som hľadala. Moje skutočné meno je Hana je JEDINEČNÉ dielo a ak vás nedostane samotný dej, tak poznámka autorky na konci diela rozhodne. Veľmi sa mi páčil spôsob, akým Tara vykresľovala jednotlivé zvyklosti, pretože aj vďaka tomu som sa cítila, hoci len ako laik, o niečo bližšie k postavám. Niektoré slová som si dokonca pozapisovala na oddelený papier, aby som na ne nezabudla. Aj na tomto som videla, ako si Tara dala záležať na svojom príbehu. Spravila si poctivý výskum. Moje hodnotenie: 5/5* / Characters Hlavnou hrdinkou príbehu ja Hana Slivková, pri ktorej sa autorka nechala inšpirovať skutočnou osobou Esther Stermerovou, ktorej sa podarilo prežiť holokaust podobne, ako sa to v diele podarilo Hanne. Neraz som počas čítania zabúdala, koľko rokov skutočnosti Hanna mala, pretože jej vyspelosť bola na úrovni niektorých dospelých. Keď bolo potrebné, bola odhodlaná vystaviť sa nebezpečenstvu, len aby pomohla ostatným. Bolo to však viac ako pochopiteľné, keďže situácia, v ktorej sa so svojou rodinou ocitli si žiadala iný prístup a zmýšľanie. Aj napriek tomu sa v nej našlo svetlo a nádej, nech sa nachádzala v akejkoľvek temnote. A to doslova. Hoci bol Hanin príbeh plný prekážok a surového násilia páchaného počas 2. sv. vojny na židoch, aj tak som v ňom našla silnú mladú ženu, ktorá sa nevzdala a vydržala všetky nástrahy. Nebola na to totiž sama. Mala rodinu. Autorka sa opäť raz rozhodla pridŕžať skutočnosti, naštudovala si život Esther Stermerovej a spoločne s ňou opísala aj iné rodiny, ktoré sa kvôli Hitlerovi ocitli v ohrození života. Moje hodnotenie: 5/5* / Plot Väčšina príbehov z 2. sv. vojny zachytáva osudy židov, ktorí boli odvedení do koncentračných táborov alebo ako sa snažili ujsť z Nemecka, avšak v tomto diele sa Tara zamerala na židov žijúcich na Ukrajine. Už len to samo o sebe bolo niečo nové, a keď sa to spojilo s jej majstrovským opisom prostredia a pomalého usádzania Nemcov... Už len tá predstava bezmocnosti mi vohnala slzy do očí. Je zarážajúce, ako autenticky toto dielo vyznelo a ako nadčasovo v niektorých veciach pôsobilo. Postupne, keď Hanna sledovala Nemcov, ktorí sa snažili poštvať Ukrajincov proti židom, sa veľmi nelíšilo od dnešných extrémistov. Aj tí si za svoje obete vyberajú menšiny, či už sexuálne orientované alebo iné. Píšu a šíria o nich klmastvá a "mýty", ktoré sa niekedy ani len nezakladajú na jednom reálnom prípade. Bohužiaľ, my, ľudia, máme v povahe zavrieť oči pred pravdou a nechať sa unášať prúdom, čo v konečnom dôsledku znamená uveriť klamstvu. Rovnako, ako to bolo v tomto príbehu, kedy sa z priateľov behom chvíle stali ONI a MY. Pri čítaní o živote v lese, či už v opustenej chate alebo v jaskyni, som zopárkrát hľadala sánku nižšie ako obvykle, pretože surovosť a realita toho všetkého mi stískali srdce. Áno, možno to bol vymyslený príbeh, ktorý radíme medzi fikciu, avšak mal reálny podklad. Ba čo viac, súdiac podľa iných diel, ktoré som prečítala, si dovolím tvrdiť, že autorka sa čitateľov rozhodla v mnohom šetriť. Preto skláňam klobúk pred jej schopnosťou používať slová, pretože okrem beznádeje, strachu a odporu som pri čítaní cítila nehynúcu vieru a nádej. Či v šťastie alebo v spravodlivosť, neviem, no aj tak to bol nezabudnuteľný pocit, za ktorý vďačím práve tomuto dielu. Moje hodnotenie: 5/5*

Už na základných a stredných školách na dejepise nás učili, že svetové vojny boli aktom brutálnej krutosti a utrpenia mnohých dobrých ľudí, ktorí chceli žiť pokojným životom. Moje skutočné meno je Hanna je knižka, ktorá podáva veľmi surový pohľad na život Židov v období druhej svetovej vojny a ak sa pre ňu rozhodnete, určite nezabudnite na vreckovky. Toto je príbeh mladučkej Hanny, ktorá so svojou židovskou rodinou žije na Ukrajine a postupne do ich mestečka prichádza vojna, ktorá sa nehrá s nikým. Spočiatku by sa vám príbeh mohol zdať pomalý alebo nudný, pretože Hanna rozpráva najmä o svojom živote, svojej rodine, o tom, ako trávi voľný čas a o tom, ako vo svete zúri vojna a ako postupne upadá zvyčajný život ich mesta, míňajú sa potraviny, pomaly začína diskriminácia a rasizmus a čoskoro ľudia musia bojovať o holý život. Ako už hovorí anotácia, Hanna s rodinou toho prežili mnoho – museli sa skrývať v lese aj v podzemí, museli žiť v neustálom strachu a zime, potraviny im museli vydržať neuveriteľne dlhú dobu, aby neumreli hladom a aké ťažké bolo toto všetko prežiť. Tento príbeh je fascinujúcou, ale zároveň krutou a smutnou výpoveďou mladého dievčaťa, ktoré zažilo vojnu na vlastnej koži. Autorka surovo podáva realitu, ktorá v tej dobe vôbec nebola príjemná. Nebolo príjemné sledovať deportácie Židov, ktoré sa zvyčajne končili smrťou, či už na pobavenie daných vojakov alebo v pracovných táboroch. Na jednej strane ukazuje otrasnú a brutálnu krutosť ľudí, rasizmus, predsudky, chamtivosť a to, ako ľahko môžu peniaze ovládnuť ľudí alebo ako ľahko sa dajú ľudia kúpiť. Na druhej strane však ukazuje chudobných ľudí, ktorí nič nemajú, ale stále sú ochotní dať iným aj to posledné, aby im pomohli. V tejto knižke je úžasná láskavosť a nezvyčajné priateľstvo, ktoré možno niekomu zachránilo život, a aj to, že dobrí a čestní ľudia sa nájdu aj v tých zlých a zúfalých časoch a za svoju dobrotu nič nežiadajú. Hanna rozpráva o utrpení, ktoré bola nútená prežiť spolu so svojou rodinou a aké ťažké bolo zachovať si nejakú nádej, veriť v niečo, keď človek doslova tápal v tme a zúfalstve. V takejto situácii nevedeli, či sa dožijú ďalšieho dňa, či neprídu o niekoho z rodiny alebo priateľov alebo neumrú hladom či na podchladenie. Nebolo mi všetko jedno, keď som obracala stránky tejto knihy a spolu s Hannou dúfala, že sa vojna skončí, že prežijú, že bude lepšie a budú môcť začať odznova. Lenže vojna si aj tak vždy vyberie svoju daň v hocijakej podobe a nikdy to nie je príjemné. Táto kniha je len malým odvarom toho, čo sa v tom období dialo, koľko zločinov a zverstiev sa páchalo na nevinných ľuďoch. Je to pohľad do času, kedy sa ľudia držali aj najmenšieho semienka nádeje, len aby vytrvali a vlastne to je to, čo ich udržalo pri živote. Práve tá vytrvalosť a viera, že vojna raz skončí bola hlavným ťahačom ich pokusu o prežitie. Ak nad ňou premýšľate, tak jej určite dajte šancu, pretože vám poskytne ďalší pohľad na vojnu a život počas nej. Je to veľmi silný príbeh, ktorý vám rozhodne natlačí slzy do očí, pretože autorka ho napísala neuveriteľne realisticky a surovo.

Súčasné trendy vo veľkom prajú návratom k hrôzam druhej svetovej vojny. Na jednej strane to kvitujem, pretože na zverstvá, čo ju sprevádzali, sa nesmie zabudnúť. No zároveň je trh pomaly presýtený a v množstve titulov sa ľahko môžu stratiť kvalitatívne lepšie kúsky. Román Moje skutočné meno je Hanna snáď podobný osud nestihne, pretože sa oproti iným knihám odlišuje hneď v niekoľkých rovinách. Ide o pomerne útly, komorný príbeh, založený na spomienkach ženy vyrastajúcej v ukrajinskej oblasti záujmu viacerých krajín - Poľska, Nemecka i Ruska. V texte prevažuje rozprávačka nad dialógmi, ale nižšia dynamika je vyvážená opisom dramatických situácií, ktoré postihli jednu obyčajnú rodinu. Tara Lynn Masihová získala za svoju tvorbu viacero významných ocenení, a oprávnene. Spočiatku vám síce môže trvať, kým si zvyknete jej štýl, ktorý hodnotím ako odvážny krok. Vzhľadom na to, že cieľovou skupinou sú tínedžeri, respektíve mladí dospelí, očakával by som o niečo epickejší obsah. Zhruba v štvrtine knihy však udalosti naberú väčší spád. Páči sa mi zvolené prostredie, pretože Ukrajina nie je častým dejiskom v podobne ladených príbehoch. Voľba bežnej rodiny, ktorá je ovplyvnená ideológiou a krutou posadnutosťou mocných, je tiež opodstatnená. Do postáv sa dá ľahšie vžiť a aj pochopiť ich snaha pomôcť každému, kto potrebuje nakrátko čo i len strechu nad hlavou. Hlavná postava Hanna oslávi v roku 1942 štrnáste narodeniny a mnohým veciam nerozumie. Prečo by mala jej rodina dostať menší prídel chleba (ak vôbec nejaký) len preto, že sú židia? A ako je možné, že krajinou z obáv o život putujú chlapci vo veku jej mladšieho brata? Bezpečie jej malého sveta je narušené a aj keď musí predčasne dospieť, výchova a rodičovské vzory ju predurčia zachovať si mravnú čistotu. Pri čítaní natrafíte na miesta, ktoré vás prinútia hlbšie sa zamyslieť. Pre mňa bola jedným z nich pasáž, kde Hanna pomáha susedke s maľovaním vajíčok na Veľkú noc. Popri tom jej stará pani vysvetľuje význam nielen jednotlivých farieb, ale aj obrazov a zmysel celého procesu v spojení s ťažkou situáciou. Je neuveriteľné, aký význam môže nadobudnúť prakticky aj banalita, ktorú si v čase mieru vôbec neuvedomujeme. Je vidieť, že Tara Lynn Masihová si dala prácu s materiálom, pretože množstvo reálií a dobových súvislostí je rovnako dôležité ako samotný dej. Preto sa nazdávam, že román Moje skutočné meno je Hanna si zaslúži pozornosť nielen zo strany mladých čitateľov. Aj preto, že Hanna rozpráva dospeláckym jazykom, čo je spôsobené retrospektívou a s ňou spojeným vekom hrdinky. V týchto dňoch žijeme 75. výročím SNP, a tak je o dôvod viac pripomenúť si, čoho sú ľudia schopní, ak sa v určitých podmienkach dovolí vyjsť zlu na svetlo.

Druhá svetová vojna predstavuje tému, ktorá sa len tak neobohrá. Poňať ju možno z rôznych uhlov či pohľadov a vždy to bude patriť medzi originálne čítanie. Nezáleží na tom či sa jedná o biografický skutočný príbeh alebo je to len vytvorený príbeh na základe osudov ľudí, ktoré sa zachovali. Moje skutočné meno je Hanna síce nie je biografia, no opiera sa o skutočný osud židovských rodín, ktoré sa pred nemeckými zverstvami ukryli v jaskyniach. Román je plný emócií a neraz vyvoláva zimomriavky po celom tele. Človek si takýto život nedokáže ani len trošku predstaviť a v súčasnosti nad tým len krútime hlavou. Dejiny nám ukazujú všetky udalosti, ktoré sa udiali. Moje skutočné meno je Hanna a mnohé iné príbehy sú však chytľavejšou alternatívou, ako ľuďom ukázať tie ozajstné zverstvá. Vryjú sa vám pod kožu a cez pohľady postáv vás to zasiahne väčšmi ako len dejinný fakt. Priznám sa, že keď som sa púšťala do tejto knižky, nemala som žiadne očakávania. Vedela som, že sa jedná o príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a týka sa židovskej populácie, to bolo asi tak všetko. Už dlhšie som takýto príbeh nečítala, ale minimálne aspoň raz za rok na mňa príde nutkanie prečítať si takýto historický príbeh z tohto obdobia. Je to akási pripomienka toho, čo bolo a nikdy nechcem, aby sa opäť zopakovalo. Autorka ukazuje pohľad na vojnu očami mladej Hanny, ktorá je ešte dieťaťom. Spolu so svojimi rovesníkmi by si mala užívať detské hry, dospievať, nájsť si prvú lásku, no namiesto toho sa jej život mení na nočnú moru. Stráca postavenie v spoločnosti, prichádza do kontaktu s diskrimináciou, stráca vzťahy s kamarátmi a prostredím. Žije obmedzene a v strachu. Vojna bohužiaľ neobchádza ani nevinné deti. A tento aspekt príbehu je ten najsmutnejší. To ako sa Hanna vyrovnáva s udalosťami a ako vníma svet, to vás dojme. Práve postava Hanny ukazuje ľudskú silu, odhodlanosť a chuť žiť. Psychicky a miestami aj fyzicky bojuje ako šelma a predovšetkým má nádej. Nemieni sa vzdať, verí v lepšiu budúcnosť. Veci berie také ako sú a síce ju mrzí, že nemôže viesť život ako predtým, neutápa sa v ľútosti. Jej rodina situáciu berie obdobne ako Hanna. Čitateľ má však k dispozícii aj pohľad na iné rodiny. Niektoré sa snažia votrieť do priazne Nemcov, len aby im bolo lepšie a neraz sa nebránia ani klamstvám či udávaniu. Ďalšie rodiny trpia, nechajú sa chytiť a v konečnom dôsledku ich nečaká práve najlepší osud. Ako som už vyššie spomenula, kniha je nasýtená emóciami. Vyvoláva ich pri každej situácii a neraz vám príde nevoľno z toho, čo sa tam deje. Ja osobne som neustále mala v mysli otázku: Prečo sa to všetko dialo? Ako sa niekto môže tak zversky správať? Odpovedí som sa však nedočkala, lebo na takéto otázky odpovede neexistujú. Nie je to správne, nikdy to správne nebolo a ľudstvo by sa malo poučiť. Pri čítaní budete zároveň aj trpieť neistotou. Pri každom premiestnení rodiny alebo akomkoľvek neznámom prvku sa budete báť o osud postáv. Výjde im to alebo ich tentokrát chytia? Vždy si budete priať, aby im to vyšlo. Napätie a neistotu budete pociťovať s postavami. V závere som ocenila aj autorkine poznámky o tom, ako to naozaj bolo, čo ju viedlo k napísaniu takéhoto príbehu a o čo sa pri tom opierala. Súčasne som si mohla povedať, že podobný príbeh som ešte nevidela, nečítala a ani by mi nenapadlo, že sa môže opierať o skutočnosť, pretože to znie naozaj neskutočne. No obdobie druhej svetovej vojny prinieslo práve osudy, ktorým sa ťažko verí, no predsa sa stali. Vyjadrujú neuveriteľne veľkú ľudskú silu.

Ak máte radi vojnové príbehy, určite ste už čítali mnohé, odohrávajúce sa najmä v Nemecku alebo Poľsku. Tento bol pre mňa výnimočný už len tým, že bol zasadený do (aspoň pre mňa) nezvyčajného prostredia Ukrajiny. Vďaka tomu som nahliadla do ťažkého života tamojších ukrajinských židov. Dozvedela som sa veľa zaujímavostí zo židovskej kultúry a spoznala vtedajší ukrajinský život. Hanna rozpráva príbeh a spomína. Na to, aká bola jej rodina šťastná a spokojná pred vojnou a na to, ako sa jej život zmenil keď vojna prišla aj do ich dediny. Ako silne veriaca židovská rodina, nemala Hanna veľkú šancu prežiť. Avšak s pomocou dobrých ľudí a odvahou nielen jej, ale celej rodiny, dokázali to, čo sa väčšine Židom nepodarilo. Vďaka pomoci si pripravili zásoby a odišli v pravý čas do hôr. Tam prežili zimu, ale čím bolo teplejšie, tým viac vojakov v lese pátralo po skrývajúcich sa Židoch a partizánoch. Boli nútení ukryť sa v jaskyniach a tam žiť v úplnej tme, bez slnečných lúčov, na blate a v zime. Postupne ubúdalo zásob a pribúdali choroby a ťažkosti. Napriek tomu, že kniha vôbec nie je hrubá, zobrazuje v podstate celé obdobie 2. svetovej vojny a prináša nám síce krátky, ale o to výnimočnejší príbeh jednej židovskej ukrajinskej rodiny. Sledujeme, ako ich zasiahla vojna, ako sa postupne vkrádala do ich života, čo museli kvôli nej podstúpiť a čoho všetkého sa museli vzdať. Samotný príbeh bol pre mňa veľmi inšpiratívny a aj keď z neho bolo cítiť, že je primárne určený pre mladšiu generáciu, určite má čo ponúknuť každému, kto je ochotný si tieto hrôzy pripomínať. Vždy som uvažovala nad tým, či nebolo možné pred tými strašnými udalosťami, ktoré zasiahli toľko miliónov ľudí, niekam utiecť. Skryť sa a zotrvať, hoci aj v ťažkých podmienkach. Tento príbeh mi dal na moje úvahy odpoveď. Nemeckí vojaci boli úplne všade, nenechali neprehľadané ani jedno miesto. Vyhladenie židov muselo byť dôkladné a bolo naozaj ťažké pred ním uniknúť. Zrejme sa to podarilo naozaj len hŕstke ľudí, a tí nám teraz môžu rozprávať svoje spomienky. Pre nás sú to teraz "len" príbehy, ale pre nich to bola krutá skutočnosť. Niekedy stačí na dobrý príbeh vyrozprávať len obyčajnú pravdu. Ako aj autorka píše na konci svojej knihy, postavy v knihe sú vymyslené, ale inšpirovala sa skutočnými. Ľudia naozaj prežili niekoľko stoviek dní pod zemou, ukrytí pred vojnou, živorili, hladovali, ale dýchali. Boli spolu a nevzdávali sa. Stále mali nádej na lepší zajtrajšok. Veľmi sa páči posledná časť v knihe, ktorá obsahuje historické poznámky. Autorka v nej vyjadrila krásne prianie, ktoré určite mnohí z nás, venujúci sa aj takejto tvorbe, zdieľajú: "Snívam o dni, keď už nebudeme potrebovať príbehy z čias holokaustu, aby nám pripomenuli, nech sme k sebe milí a nech si dávame pozor na tých, čo nie sú." (str. 228) Knihu odporúčam každej vekovej kategórii. Obsahuje krásne myšlienky, ktoré by ste si najradšej farebne zvýrazňovali, aj keď neznášate týmto spôsobom knihy znehodnocovať. Je písaná jednoduchým štýlom, ktorí si určite získa aj veľmi mladých čitateľov. Je rozdelená do troch častí, ktoré sa na moje prekvapenie nedelia na kapitoly, ale obsahujú súvislý text členený na väčšie odseky. Napriek tomu čítanie ubieha rýchlo a knihu pokojne prečítate za jedno voľné popoludnie. Myslím si, že autorka právom získala mnohé ocenenia a teším sa na jej ďalšiu tvorbu. Píše s rozumom, citom a hlavne srdcom ??.

Nikdy sa nevzdávajte! Nikdy nestrácajte chuť žiť. Na svete sa dejú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť či naplánovať. Všetky naše činy však vedú k niečomu inému. Mala len štrnásť rokov, keď do jej malebnej dedinky Kwasóva na Ukrajine vtrhne Hitlerová armáda. NKVD im skonfiškovala koberce, oblečenie, kožuchy a knihy. Armáda Wehrmacht znásobila počet vojakov, robia „čistky“, prebiehajú transporty. Židia majú zakázané opustiť Európu. Hanna sleduje, ako nacisti odvážajú vyčerpaných Židov do pracovných táborov a get. Je svedkom toho, ako ľuďom berú dobytok, jedlo a ako ničia domy, obchody. Celá rodina žije v ustavičnom strachu, no prídu aj horšie časy. V októbri 1942 s trochou jedla a niekoľkými kusmi oblečenia utekajú do lesa, aby sa skryli pred Nemcami. No čoskoro ani les nie je bezpečný a sú nútení utiecť a uchýliť sa do podzemných jaskýň, kde zažívajú peklo a bojujú o holý život. Moje skutočné meno je Hanna je príbeh, ktorý osloví čitateľov, ktorí prahnú po románoch z druhej svetovej vojny. Tara Lynn Masihová v svojom príbehu nazrela pod pokrievku jednej židovskej rodiny. Ústrednou postavou je štrnásťročná Hanna, ktorá sa stáva tichým pozorovateľom toho, ako sa jej život zo dňa na deň mení na peklo. S nepochopením sleduje, ako Nemci pustošia jej dedinu, ako zabíjajú nevinných ľudí. Obchody zívajú prázdnotou, miznú židovskí obchodníci, miestna polícia rozdáva kartičky s prídelmi aj na to málo jedla, čo je k dispozícií. Hanna vidí veci, ktoré vidieť nechce, no ak chce prežiť, nemá na výber. Autorka stavila príbeh do citlivej roviny, snaží sa u čitateľa vyvolať nepokoj a pocit strachu. Už po prečítaní prvých strán je jasné, že sa jej to podarilo. Román je však písaný veľmi jednoducho, vyrozprávaný očami dospievajúceho dievčaťa. Dej sa od začiatku nesie na vlne napätia, ktorú prebíja všadeprítomný strach a bezmocnosť. Text je plynulý, Masihovej štýl je čistý a priamy. Doslova chytí čitateľa za srdce. Tak ako mnoho iných autorov aj Tara Lynn Masihová načrela do dejín druhej svetovej vojny a verne zachytáva šokujúce udalosti vtedajšej doby. Poukazuje na nezmyselnosť vojny a jej následky. Je vidieť, že si perfektne naštudovala históriu poľských Židov. Aj tu nájdete okrem holokaustu všetky informácie o zvykoch Židov, o ich utláčaní, deportovaní, vraždení, o hanobení ich cti, či zverstvá, ktoré nacisti páchali na nevinných ľuďoch. Tara Lynn Masihová ich však podáva s veľkým citom, veľkú úlohu v príbehu zohráva ľudskosť a ochota pomôcť. Text sa číta rýchlo, dej nie je rozvláčny či hutný, autorka sa vyhla zbytočným opisom a sústreďuje sa skôr na pocitovú stránku hlavnej postavy. Popritom nezabúda ani na plynulosť či chronológiu príbehu. Aj keď je to román o holokauste, autorka má ten výnimočný dar, že dokáže aj desivú minulosť presvietiť lúčmi slnka. Opisy prostredia a prírody malebného Kwasóva na vás zapôsobia svojou neopakovateľnou atmosférou. Moje skutočné meno je Hanna nie je vôbec žiadny prvoplánový príbeh. Tara Lynn Masihová dôsledne poukazuje na Hannin život a jej rodinné pomery či náboženské presvedčenie ako aj na odvrátenú tvár vojny, no predovšetkým upriamuje pozornosť na spolupatričnosť rodiny, nádej na prežitie a vieru v lepší život. Ešte vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorí aj za cenu vlastného života pomáhajú Hanne a jej rodine. Aj keď sa modlia k odlišným Bohom, modlia sa za to isté. Viac emócií z vás vyžmýka časť s názvom Les. Desať ľudí sa ukrýva v neľudských podmienkach v polorozpadnutej chatrči. Nemci im ukradli nielen zvyky, ale aj slobodu. Hladujú, prežívajú zo dňa na deň. Tieto texty čitateľa viac emočne vyšťavia, rozprávanie štrnásťročného dievčaťa je v súlade s jej myslením a konaním. Snaží sa pochopiť, prečo Nemci nenávidia Židov. Prečo musia zomierať nevinní ľudia. Čo zapríčinilo, že stratili ľudskosť. Ako môžu byť takí bezohľadní voči ľudskému utrpeniu. Autorka tu len okrajovo spomína dôsledky vojny, vynecháva zverstvá, zato viac inklinuje k desiatim ľuďom, ktorí sa snažia prežiť. V poslednej časti Jaskyne čelí čitateľ čiernej temnote, v ktorej sa štyri rodiny učia v tme existovať. Na publikum sadá ešte väčší smútok a bezmocnosť. Z každej strany kričí zúfalstvo a strach o vlastný život. Život v jaskyni je poznačený hladom, tmou, plačom, bolesťou, chorobami a príbehmi, ktoré sa vryjú do vášho srdca. Obyvatelia jaskyne netušia, čo sa deje vonku. Nevedia, aké prúdy či vlny vyslané nemeckou armádou narúšajú pokojnú hladinu ich životov, ale aj všetkých ostatných, ktorí musia čeliť nacistickému peklu. Moje skutočné meno je Hanna je emotívny a citlivý príbeh o obrovskej sile a vôli prežiť. Dramatický a dojímavý román o veľkom odhodlaní, nezištnej pomoci a spolupatričnosti rodiny. Moje skutočné meno je Hanna je príbeh o nádeji a o nezlomnej viere žiť. Knihu odporúčam predovšetkým mladšej generácii, ktorí chcú nazrieť do zákulisia druhej svetovej vojny. Zaujme aj tých čitateľov, ktorí obľubujú vojnové príbehy, no stránia sa zverstiev, krviprelievania a brutality.

Príbehy z 2. sv. vojny obzvlášť zbožňujem a preto som veľmi rada, že @albatrosmedia.sk / @cooboo.sk vydalo túto knižku. "Hana je moje skutočné meno" mi natoľko učaroval, že som sa od neho nedokázala odtrhnúť, až kým som ho celý neprečítala (už dávno som neprečítala knihu za 1 deň??). Konkrétne tento smutný príbeh rozpráva o 14 ročnej Hanke a jej rodine, ktorá sa musela pred Nemcami ukrývať v lese. Je začiatok 2. svetovej vojny a život všetkých ľudí sa začína meniť. Židovské deti už nesmú chodiť do školy, bývalí kamaráti sa od nich odvracajú, na ulici na nich pokrikujú alebo im rôznymi spôsobmi dávajú najavo ich "podradnosť". Ako nemecké vojská hlbšie postupujú do vnútrozemia, židia sú čoraz viac utláčaní. Hanka s rodinou sa najprv ukrývajú v lese v opustenej chatke, kde každý deň živoria a bojujú o prežitie. Ako sa vojna predlžuje a Nemci sú čoraz drzejší, už im nie je úkrytom ani dovtedy bezpečný les a tak sa musia uchýliť do jaskyne.... Je to naozaj silný príbeh o strachu, bolesti, nádeji a predovšetkým ľudskosti tých ktorým bolo najviac ublížené. Ale ktorí sa aj napriek tomu dokázali správať šľachetne voči tým, ktorí im ublížili. Tieto príbehy by mali byť čítané, pretože nám ukazujú, ako kedysi trpeli kvôli mocenskym bojom práve tí nevinní a najzraniteľnejší (a stále sa ľudstvo nepoučilo!). Moc, peniaze, majetok, sláva... to všetko je nepodstatné. Dôležité je len zdravie, vernosť a láska (keď máme toto, máme všetko)??.