Motýliky - Prvá láska

Prvá láska je vždy jeden z najkrajších pocitov. Človek sa z toho ide zblázniť – z tej neistoty, či náš objekt túžby city opätuje, z nevedomosti, ako to spracovať či prejaviť, z predstáv, ako by to mohlo vyzerať. Určite si to všetci pamätáte alebo to práve zažívate. Ten pocit je opojný. A presne o tom je komiks Motýliky od Alice Oseman. V prvom rade sa nesmierne teším, že sa aj také veľké vydavateľstvo, akým je Albatros a jeho značka CooBoo, pustilo do prekladania komiksov, čo na Slovensku doteraz veľmi chýbalo. Teší ma hneď niekoľko vecí – nie sú to superhrdinské príbehy najväčších komiksových domov sveta DC a Marvelu. Nechápte ma zle, superhrdinský komiks je fajn, ale často sa kvôli nemu zabúda na iné jeho formy a žánre. Komiks pre mladých dospelých je celkom samostatný svet. Po fenomenálnej Nimone tak máme možnosť ponoriť sa do príbehu, ktorý síce nemá nadprirodzené prvky, ale chladnými vás celkom iste nenechá. Alice Osemanová je síce mladučká, no etablovaná autorka young adult literatúry, jej kniha Solitaire vyšla u nás tiež a hlavní hrdinovia Motýlikov – Charlie a Nick – v nej vystupujú ako vedľajšie postavy. Ich príbeh však autorku natoľko zaujal, že sa rozhodla rozpovedať ho v paneloch a bublinách. Podľa vlastných slov ju pohltil. Kresbu aj scenár riešila Alice Osemanová sama. Motýliky majú vizuálnu štylizáciu, ktorá chytí za srdce. Kresba je veľmi zjednodušená a Alice sa určite značne inšpirovala mangou, no je výstižná, dobre čitateľná a obsahuje naozaj množstvo zábavných prvkov. Je jednoducho supercute. Panelovanie je nekomplikované, zvyčajne len pár jednoduchých okien na stránke, no nič tomu nechýba! Emócie, ktoré sa im odrážajú v tvárach, sú na nezaplatenie. Nie je to však len prvoplánový, pojašený láskový príbeh pre pubertiakov. Má presahy. Spoločenské, sociálne, psychologické. Šikana a obťažovanie, škatuľkovanie, strach z toho, čo si ostatní myslia, osamelosť, to všetko Motýliky riešia a k strednej škole to neodmysliteľne patrí, či už v Anglicku, Amerike, alebo na Slovensku. Autorka síce nepriniesla nič prevratné alebo nevídané, ale dejová linka funguje, motivácie a následky sú vykreslené výborne. Tento príbeh vás pohltí tiež. Pristane mu aj šat, do ktorého ho Albatros zaodelo. Mäkká väzba a drevitý papier tomu dodávajú správny feeling. Napriek tomu, že gray-scale komiksy veľmi neobľubujem, pri tomto voči tomu nemám žiadne výhrady. A preklad? Opäť výborná Ivana Cingelová, ktorá v YA prekladovej literatúre jednoducho hviezdi! Tým sa dostávame aj k prekladu názvu. Pôvodne ho Alice Osemanová nazvala Heartstopper, čo je v angličtine úžasne vystihujúci názov. Preklad Motýliky sa môže sprvu zdať veľmi invazívny, no po prečítaní mi iste dáte za pravdu, že je dokonalý. Pretože motýliky v bruchu poznáte na vlastnej koži a zaručene ich zažijete aj v záverečnej časti prvej zo série komiksov Motýliky. Tak už len dúfať, že čoskoro budú ďalšie!

Poznáte ten pocit, keď sa vám nič nedarí, nič vás nebaví a meškáte pravdepodobne so všetkým, čo musíte urobiť? Po tejto knihe som siahla ešte v práci v deň, kedy mi prišla, pretože som si chcela prečítať aspoň obsah. No keď som ju otvorila, prečítala som ju do konca pracovnej doby. (Nie žeby to bolo jednoduché pomedzi toľkých pacientov, ale hej, Charlie je Charlie!) Alice Oseman je v Amerike známe meno vďaka hneď niekoľkým knihám, a medzi nimi je aj tento komiks- Motýliky. Vždy obdivujem autorov, ktorí sa rozhodnú pre nejaký iný spôsob vyrozprávania príbehu. Komiksy sa ete k tomu tak rýchle čítajú, o to viac som bola zvedavá. Recenzie ostatných neklamali. Skutočne sa jedná o rýchle, milé a hlavne dojímavé dielo, ktoré by si nemali prečítať len tínedžeri, ale v neposlednom rada aj dospelí. Niektorí ešte doteraz nepochopili, že je v pohode ísť si svojou cestou, a že byť lgbt nie je choroba. Tento príbeh vás donúti smiať sa. Donúti vás zamyslieť sa, že aj keď sme v dvadsiatom prvom storočí, stále sa nájdu nejakí predpojatí hulváti. Na druhej strane, je to strašne cutový príbeh o priateľstve a o spoznávaní seba samého. Ani Nick, ani Charlie nevedia, čo ich čaká, ale obaja si naplno užívajú priateľstvo s tým druhým. Charlieho som si obľúbila už od prvej chvíle. Bol to ten správny chalan, s ktorým by podľa mňa chcel byť kamarát každý. Až na to, že niektorým prekáža, že je gej. Wau. Toľká veda! Nick, na druhej strane, je známy športovec na škole a pči sa viacerým dievčatám. Jasné, že jemu samému nenapadne spochybňovať svoju sexualitu, pretože to by bolo neprirodzené. A aj o tom tento príbeh je. O hľadaní samého seba. O kladení otázok, ktoré rodičia nechcú, aby si ich deti vôbec kládli. Čo je ešte dôležitejšie, Alice sa toho chopila s takou ľahkosoťu a prirodzenosťou, až by jeden zapochyboval, že to napísala/nakreslila žena. To si zaslúži jednu samostatnú hviezdu, pretože autorka sa nesnažila zbytočne k obrázkom vtrepať hromadu textu. Namiesto toho vyjadrila väčšinu prostredníctvom obrázkov. Ba čo viac, podarilo sa jej tak skvele vystihnúť viaceré emócie, čo sa dnes nepodarí ani skúseným autorom, ktorí majú na výber z tisícky slov.

Komiksy som nikdy veľmi nečítala, no v poslednom čase k nim začínam nachádzať cestu. Najprv to bola Nimona, pri ktorej som sa neskutočne zabávala a potom Eliza a more príšer, kde krátke komiksy skvele dopĺňali príbeh. Už som sa pristihla aj pri tom, ako si v kníhkupectvách zakaždým obzerám sekciu s komiksami a grafickými románmi, aj keď som to nikdy predtým nerobila. No a Motýliky boli ďalším skvelým príkladom toho, že aj komiks môže vyvolať toľko pocitov a byť rovnako pútavý ako kniha a že ma začínajú naozaj baviť. Rovnako ako si neprečítam každú knihu, aj komiks musí mať isté parametre, aby ma zaujal. V prvom rade ma vždy zaujíma dizajn alebo teda štýl kresby. Niektoré sa mi už na prvý pohľad veľmi nepozdávajú a v takom prípade by som musela byť veľmi okúzlená nápadom a anotáciou. Motýliky sa mi hneď na prvý pohľad zapáčili práve štýlom kresby, ktorý je síce pomerne jednoduchý, no veľmi výstižný a pútavý. Kresby sú čiernobiele, no to im nijako neuberá z už spomínanej pútavosti. Autorke sa podarilo vytvoriť postavičky veľmi realisticky a občas som naozaj žasla nad drobnými ľudskými gestami a postojmi, ktoré sa jej podarilo zachytiť a ktoré robili postavy uveriteľnejšími. Rovnako sa vyhrala aj s detailmi. Niektoré scény boli síce zamerané hlavne na postavy, kedy nebolo pozadie dôležité, no inokedy sa zas zamerala aj na prostredie a jeho detailné stvárnenie, ako napríklad zariadenie v izbe, vyplnený profil na facebooku, správy v mobile, vzor na oblečení... Čo sa týka príbehu, ten bol tiež veľmi milý, hoci pomerne jednoduchý. Sleduje príbeh dvoch chalanov, Charlieho a Nicka, ktorí spolu chodia do školy a postupne sa z nich stanú dobrý kamaráti. Jeden z nich pomaly začne cítiť čosi viac, no nie je dosť odvážny na to, aby svoje city priznal. Napriek jednoduchému príbehu boli podľa mňa postavy prepracované a každá jedna z nich bola výnimočná a niečím špecifická. Charlie sa mi zapáčil hneď na prvý pohľad. Okrem toho, že mi (výzorovo) veľmi pripomínal Nica diAngela z Percyho Jacksona alebo teda jeho zobrazenie od úžasnej ilustrátorky Virie, som si ho zamilovala aj pre jeho povahu a osobnosť. Bol to taký pohoďák, nekonfliktný a milý. Možno si trochu od ľudí trochu udržiaval odstup, no nemala som z neho pocit, že by to bol samotár. Pravdepodobne bol len opatrný, keďže ľudia si ho dosť všímali kvôli tomu, že ako jediný priznal to, že je homosexuál. To sa samozrejme nezaobišlo bez predsudkov a ohovárania zo strany ostatných žiakov a to nikdy nie je jednoduché. Napriek tomu nebol nejaký zatrpknutý alebo tak, práve naopak. Páčil sa mi aj jeho štýl, to, že hrá na bicie a ďalšie rôzne maličkosti. Nick bol zas veľmi sympatický a podľa toho, aký bol v škole obľúbený, to bol komunikatívny a príjemný spoločník. Čo sa mi však najviac vrylo do pamäte a čo som brala ako jeho najvýraznejšiu črtu, bola ochota pomáhať iným. Hlavne Charliemu, ale mala som z neho taký pocit, že je to človek, na ktorého sa môžeš s šímkoľvek obrátiť. Jednoducho to bol taký milý a správny chalan. Ich priateľstvo sa vyvíjalo postupne, no celkom rýchlo a veľa momentov a situácií bolo fakt zlatých, až som sa pri čítaní priblblo usmievala. Stránky mi utekali neskutočne rýchlo a do hodinky som mala knihu prečítanú. Na konci som mala trochu nervy, pretože ma strašne navnadil na pokračovanie a keďže je dostupné aj na internete, musela som sa veľmi premáhať, aby som sa naň hneď nevrhla ?? Ale nakoniec som sa rozhodla počkať, aby som ich mala pekne pokope v knižnej podobe. Rozmýšľala som však nad tým, že by som si prečítala ďalšiu knihu od autorky - Solitaire, v ktorej sa Charlie s Nickom vyskytujú ako vedľajšie postavy. Takže možno si o nich čoskoro budem môcť prečítať aspoň takto. Ešte by som chcela pochváliť vynikajúci preklad Ivany Cingelovej. Podarilo sa jej vystihnúť slang a spôsob reči dnešných tínedžerov, čo veľa autorov a prekladateľov niekedy trošku netrafí. Tu však boli rozhovory a myšlienky podané presne tak, ako by som ich povedala napríklad aj ja v rozhovore s mojimi kamarátmi, čo zase o niečo zvýšilo autentickosť celého príbehu. Takže aj po tejto stránke sú Motýliky fakt super. Na konci knihy sú ešte nejaké bonusové kresby a poznámky autorky, ktoré prezrádzajú niečo viac o jednotlivých postavách alebo vysvetľujú, ako celý príbeh a komiks vznikol a ako vyzeral úplne na začiatku. Toto ma vždy strašne zaujíma - akoby také nahliadnutie do mysle autora, ktorý postavy a celý príbeh vymyslel a ktorý s ním má určite nejaký hlbší citový vzťah. Mám rada, keď autori prepracujú postavu do najmenších detailov, či už čo sa týka jeho povahy alebo vecí, čo má rád. Tu ma zaujala napríklad kazeta s hudbou, ktorú nahral Charlie. Vždy ma zaujíma, kto čo počúva v reálnom živote a o to zaujímavejšie to je, keď sa to týka postáv v knihách. Myslím, že hudba dokáže o človeku veľa povedať a navyše si rada púšťam nejaký "soundtrack" počas toho, ako niečo čítam, pretože ma to dokáže viac vtiahnúť do deja a naladím sa tak na danú knihu a jej atmosféru. Motýliky sú veľmi zlatou, príjemnou a miestami aj vtipnou knihou, ktorú zhltnete na jedno posedenie a hneď si budete pýtať pokračovanie. Neviem, kedy sa ho síce v preklade dočkáme, no dúfam, že čoskoro, lebo Charlie s Nickom mi už teraz chýbajú ¦?

Môj dnešný knižný tip pre vás - Motýliky. Roztomilý komiks s čiernobielo ladenými ilustráciami o prvých láskach, spoznávaní samého seba a odvahe. Úprimne som z knihy nebola nadšená až natoľko ako ma niektoré recenzie presviedčali, no príbeh je to naozaj milý. Autorka však krásne zachytáva prvé fázy zamilovanosti, tú neohrabanú hanblivosť a ostýchavosť. Páčilo sa mi akým spôsob bola kniha graficky spracovaná, ako do toho všetkého zapadal text. Možno mi to prišlo príliš kraťunké, ale to koniec koncov nemusí byť práve negatívum. Určite chcem čítať aj dvojku, pretože kniha skončila v tom najlepšom. Motýliky zhltnete za chvíľku, no verím, že vám spríjemnia deň.

Charlie a Nick chodia na tú istú školu, ale doteraz sa ich cesty nikdy neskrížili. Až do dňa, keď ich posadia vedľa seba na triednických hodinách. Chalani sú totálne rozdielni, ale čoskoro sa z nich stanú dobrí kamoši. Charlie pomaly zisťuje, že k Nickovi cíti niečo viac... aj keď vie, že nemá šancu. Láska však chodí po nečakaných chodníčkoch a Nick zisťuje, že Charlie ho zaujíma oveľa viac, ako by si kedy myslel. Mladá autorka Alice Oseman debutovala v roku knihou Solitaire, ktorá vyšla v mnohých krajinách vrátane našej. Popritom začala na tumblr pridávať svoj webový komiks, z ktorého dnes vzišli Motýliky, ktoré zahltili celú knižnú komunitu vrátane Slovenska! Tento príbeh sleduje postavy zo spomínaného Solitaire, Charlieho, ktorý bol brat hlavnej hrdinky a Nicka, ktorý sa Charliemu páči. Ako je to pri väčšine komiksov, dej je často v úzadí a je pomalší ako pri písaných knihách. Motýliky sú rozdelené do kapitol, táto kniha pokrýva práve prvé dve a čo sa deja týka, je ho pomerne málo. Sledujeme úplne začiatky vzťahu Nicka a Charlieho, ktoré spočívajú v ich priateľstve. Viac pozornosti je zameranej na samotné postavy ako na zápletku, tá je naozaj v ústraní. Ak by bola kniha dlhšia, asi by som sa už začala nudiť ale na tých 200 strán zápletka stačila. Po prečítaní anotácie vás v deji asi nič neprekvapí, nečakajte žiadne zvraty alebo veľké odhalenia, dej ide konštantne na rovnakej napäťovej línii. Veľmi sa mi páčila rôznorodosť postáv, ktoré v knihe vystupovali. O hlavnom hrdinovi Charliem už všetci vedia, že je gay a on je s tým zmierený. Kvôli tomu si však prešiel náročnými situáciami vrátane šikany. V Motýlikoch ho začne trápiť, že sa zaľúbi do Nicka, ktorý je heterosexuál. V tomto momente dostávame druhú stranu mince. Nick si celý život myslí, že sa mu páčia dievčatá a keď zrazu zistí, že s Charliem je to inak, prechádza si náročným obdobím, v ktorom spochybňuje sám seba, svoju sexualitu a aj svoje chovanie. Veľa ľudí má problém vyrovnať sa so svojou orientáciou, či už kvôli strachu z reakcie okolia, vlastnými pochybnosťami či z úplne iných dôvodov. Autorka priniesla naozaj pravý a otvorený pohľad na vec, čo sa často v knihách nevidí. Zároveň týmto príbehom hovorí, že je úplne normálne spochybňovať vlastnú orientáciu. Z ostatných postáv za zmienku stoja Charlieho kamaráti, ktorí síce nemajú na dej veľký vplyv ale sú mu veľkou oporou a ako prví akceptovali jeho orientáciu. A samozrejme najzlatšou súčasťou knihy je Nellie, Nickov pes, ktorý sa veľmi rýchlo skamaráti s Charliem a vďaka ktorému bola celá kniha ešte roztomilejšia. Motýliky sú v mnohých ohľadoch klišé a predvídateľná love story. Netaja sa, kto spolu na konci skončí, kto sa komu páči a podobne, sústredia sa skôr na cestu, ktorú so sebou prvá láska prináša. Letmé pohľady, úsmevy a iné náznaky, ktoré môžeme sledovať v podaní Nicka a Charlieho prinášajú do deja to, vďaka čomu knihu nechceme pustiť z ruky. Ilustrácie sú jednoduché no veľmi pekné, navyše ich autorka kreslila sama. Ak nečakáte prevratnú zápletku tak sú Motýliky veľmi príjemným čítaním.