Nocte

Veľa ľudí má počas čítania pocit, že dopredu vie, ako sa daná kniha skončí. Že je to len otázkou cviku alebo istého čítania medzi riadkami. Ak by ste im však ponúkli román Nocte, stavím sa s vami, že by ani jeden z nich záver knihy neuhádol. Spomínaný titul však rozhodne nie je novinkou. V pôvodnom vydaní vyšiel ešte v roku 2014, v českom preklade o rok neskôr. Donedávna som túto sériu úplne ignoroval, až pokým nevyšlo Verum, druhý diel série od Courtney Coleovej. Vtedy som zachytil vlnu nadšených, ale aj rozporuplných reakcií na tento príbeh – a rozhodol som sa prečítať si ho a urobiť si naň vlastný názor. Ďalší z dôvodov, pre ktorý som si chcel Nocte prečítať, bola anotácia. Tá čitateľovi nepovie skoro nič o príbehu, a preto sa môže iba domnievať, o čom kniha vlastne bude. Väčšinu kníh si vyberám podľa príbehu, máloktorú podľa obálky. Tentokrát som si však povedal, že to risknem. A s odstupom času môžem usúdiť, že som urobil naozaj dobre. Nocte ma pohltilo. Doslova. "Keď konečne zaspím, zdá sa mi o ňom. O tmavookom neznámom. Sedí na brehu oceána a morský vánok mu strapatí vlasy. Jeho oči sa stretnú s mojimi a napätie silnejšie než milión bleskov dokopy nás prepojí a drží pohromade." Už na samotnom začiatku autorka čitateľa varuje, že spôsob, ktorým príbeh vyrozpráva, dozaista nebude príjemný a mnohým sa nebude páčiť. Bolo to však nevyhnutné a autorka to zmeniť nedokázala. Spočiatku sa Nocte javí ako obyčajný príbeh, ktorý má v sebe niečo, čo vás neustále núti čítať ďalej. Rozprávanie Cally sa prelína s pohľadom jej dvojičky Finna. Na ich príbehu postrehnete niečo čudné, a zatiaľ čo vaše otázky pribúdajú, záhady a tajomstvá sa budú neustále stupňovať. Bolo pre mňa nesmierne ťažké Nocte odložiť – a tak som čítal až do neskorého večera, len aby som sa dozvedel, ako sa príbeh skončí. Avšak koniec? Ten bol úplne iný než som predpokladal. Taký zvrat nečakal azda nikto. Sú iba dve možnosti: buď mala autorka všetko dopredu premyslené, alebo "strieľala" myšlienky len tak za pochodu. Nedokážem povedať, ktorá z možností je tá správna (a už vôbec nie po prečítaní druhej časti). Tí, ktorí o knihe nikdy predtým nepočuli, mi rozumieť nebudú. No takí, ktorí Nocte a Verum čítali, dozaisto pochopia. "Potrebujem ju. Potrebujem, aby všetko ostalo po starom. Ale nemôžem to riskovať. Nemôžem ju so sebou stiahnuť dolu. Nemôžem dovoliť svojmu šialenstvu, aby ju zožralo, prežúvalo a znovu vypľulo. Ibaže ju potrebujem..." Coleová si dokazála veľmi rýchlo získať moju pozornosť a hoci to znie ako klišé, od knihy som sa nemohol odtrhnúť. Jej štýl vyjadrovania bol netradičný a príbeh dokázala odbremeniť od hluchých miest. V knihe sa jednoducho stále niečo dialo. Vývoj dejovej línie posúvajú dopredu aj Finnove časti, ktoré vzbudzujú v podvedomí čitateľa stále nové a nové otázky. Autorka ma teda prinútila nad zápletkou rozmýšľať a dedukovať, ako by sa kniha mohla skončiť. Kapitoly z pohľadu Finna boli navyše o poznanie kratšie než tie Calline. Často to bol iba akýsi zhluk význam nedávajúcich slov, ktorý pozostával z niekoľkých riadkov. Pozitívom tejto série sú aj jej hlavné postavy. Calla, ako predstaviteľka obyčajného dievčaťa, a Dare, tajomný "badboy", ktorý v sebe skrýva množstvo záhad. Prvoplánový románik? Ani náhodou! Autorka vykresľovala ich pozadie postupne, a aj to urobilo knihu zaujímavejšou a pútavejšou. "Smútok je nepredvídateľná vec a nemyslím si, že by mohol niekedy úplne prejsť. Myslím, že sa iba naučíme zvládať ho." Nocte by som odporučil každému, kto má chuť na netradičný príbeh, ktorý sa nedrží záväzných pravidiel. Keď som sa rozhodol prečítať si túto knihu, určite som nepredpokladal, že nad ňou strávim celý deň a že sa od jej čítania nebudem môcť odtrhnúť. Autorka si získala moju pozornosť a netrvalo dlho a pustil som sa do druhej časti. Tá vyšla v českom preklade len prednedávnom.