Väčšinou čítam knihy skoro ráno okolo štvrtej, niekedy sa zobudím aj o 3.15 ako v tom starom horore. Vtedy je v dome najväčší pokoj a ticho na... Nebojte sa, nechystám sa vraždiť. Skôr si zabíjam zostatok zraku čítaním v šere. Najprv nahmatám mobil, odsuniem ho. Pod ním leží moja čítačka.

Vyberám si knihu Pôjdem tam, kam pôjdeš ty, ktorú som začala čítať deň predtým.

Ja po prvých stranách (piatok):

Konečne som sa dostala k tejto knihe. Hlavná postava sa cíti beznádejne, rodičia robia, čo môžu, ale z prvých písmen cítiť, že potrebuje to známe klišé: čas na spracovanie straty priateľky. Človek je zvedavý, tak trochu sa bojí odhalenia – čo sa vlastne stalo Ingrid? Mohla tomu jej najlepšia kamoška zabrániť? Ale prevažuje zvedavosť.

Ide o veľa, keď knihu dočítam, budem sa rozhodovať, či ju dám čítať našej 11-ročnej Terke. (Odpoveď po dočítaní – Nie, zatiaľ nedám, ale o niekoľko rokov áno. Možno budem na tom aj trvať. Túto knihu som totiž oficiálne zaradila do môjho zoznamu YA kníh, ktoré by si mali prečítať všetci, a nielen tí, ktorí zatvárajú oči pred rakovinou duše, ktorá vedie k hroznej definitíve, ale nemusí!)

Knihy sú v tomto úžasné: otvárajú zavreté, prižmúrené, ale aj otvorené oči.

Ja počas čítania (sobota ráno):

Konečne nepípajú správy na edupage, ktorý je v posledných týždňoch ako neodbytný milenec, ktorému nemôžete povedať nie. No ale ku knihe... Čakala som, že budem z tejto knihy iba smutná, ale som rada, že to tak nie je. Pravdepodobne sa zvyšok dňa budem cítiť, akoby ma niekto ovalil Delimano panvicou (je celkom ťažká). Ale stojí to za to.

Páči sa mi, že z príbehu srší realita, nič prikrášlené, ale zároveň sa necítim utopená v zúfalstve. Život ide ďalej aj bez Ingrid, aj keď... veľmi, veľmi ľuďom chýba. Viacerým. Tým, ktorí ju milovali, ale aj tým, ktorí ju mohli milovať, ale nestihli. Zostali po nej zábery, ktoré sama nafotila (táto časť príbehu bola fascinujúca, aj správanie učiteľky na hodinách fotografie, či ako sa ten predmet volal). Ale je tu ešte niečo... niečo pod posteľou jej najlepšej kamarátky Caitlin. To niečo odkrýva tajomstvá a bolesti Ingridinej duše.

Knihu dočítavam za svetla, vonku čvirikajú vtáčiky.

Ja po dočítaní:

Tvárim sa akosi čudne. Nemám tu zrkadlo, ale viem, že je to tak, lebo manžel mi minule povedal, že hádžem niekedy čudné ksichty – asi tým myslel, že to, čo sa odohráva v mojom vnútri, mi vidno na tvári. Ktovie? Asi do nej vkladám priveľa toho, čo skutočne cítim. Ako napísala autorka v tejto knihe: „Výraz na mojej tvári sa dá len ťažko opísať – sčasti z neho srší túžba, sčasti smútok, sčasti nádej.“

Ja po dočítaní poznámky autorky:

Plačem. Ja? Táto bodka za touto vážne skvelou tínedžerskou knihou musí dojať každého. To, čo sa stalo v knihe, sa naozaj môže stať... naozaj sa to deje.

Moje spomienky:

Spomínam si na jedno krásne dievča. Volalo sa Diana. Chalanom sa páčila a baby si o ňu obtierali ústa, lebo bola kosť. Nebola moja kamarátka, ale vídala som ju na veľkých párty či na Slnečných jazerách. Všetci o nej hovorili, že je štetka. Túžila po jednom chlapcovi, ktorý mal frajerku, ktorú miloval, ale chcel aj ju, jej telo, ktorým sa ho snažila získať, a on to využil.

Niečo s ňou vtedy nebolo v poriadku. Niečo v jej očiach. A jedného dňa... Dozvedela som sa, že si podrezala žily a... našťastie, prežila. Ľudia z okolia sa rozdelili na dva tábory. Pre jednu skupinu bola po tom, čo urobila, neschopná štetka, ktorá hrá divadlo, aby na seba upozornila. Iní si uvedomili, že nevnímali zúfalstvo a depresiu, že potrebuje pomoc. Nespomínam si, čo s ňou bolo po tom... už von nechodila.

„Vtedy som pochopila, akú moc má hudba. Človeka z nej rozbolí srdce a súčasne sa v ňom rozhýbe čosi krásne. Mala som pocit, že sa vo mne niečo zlomilo a vzápätí zahojilo.“

Nina to vystihla, takto je to aj u mňa s hudbou, ktorá dokáže jatriť duševné rany a hojiť ich zároveň... ale písmená tiež, ak sú zaznamenané tak, že vás dostanú od prvého slova hľadaním nádeje v beznádeji.

Prečo si prečítajte túto knihu:

Je o priateľstve, rodine, o umení a talente, o duševnom zdraví, nechýba ani romantika. Je to taký výrez skutočného života. Decká, ak by som vedela hacknúť edupage, zajtra vám príde správa: Dnes nemáte úlohy, prečítajte si túto knihu.

 

Kristína Ježovičová je autorka tínedžerského románu Nevyslovené a romantického románu Zakázaná príťažlivosť.

Facebook | Instagram