Kniha Petr a Lucie je klasika, ktorá nikdy nestarne. S knihou som sa prvý raz stretla na strednej škole, kde sme ju mali ako povinné čítanie na hodinách literatúry. Už v tej dobe sa mi veľmi páčila a to som klasiky nemala v obľube, no táto mi skrátka učarovala. A ten koniec… Možno aj preto som cítila potrebu sa k nej znovu vrátiť. Opäť sa ponoriť do sveta na konci prvej svetovej vojny. Nahliadnuť do života dvoch mladých ľudí, ktorí sa stratili vo svete svojej lásky. Do sveta v ktorom zúrila vojna, no oni sa pred ňou skrývali vo svojom ružovom obláčiku lásky a túžby. Na to, že má kniha len necelých 100 strán som ju čítala tri dni. Prečo? Možno preto, lebo som si ju chcela vychutnať. Možno preto, že sa čítala trošku ťažkopádnejšie. Neviem. V každom prípade som si príbeh užila do poslednej stránky. Nechcela som, aby kniha skončila, pretože som vedela, ako skončí. A nechcela som to. Na svete je len málo kníh, ktoré dokážu v človeku vyvolať také hlboké city. Petr a Lucie patrí medzi tú hŕstku, na ktoré sa skrátka zabudnúť nedá.