Tinta

Poznáte ten pocit, keď sa k vám dostane knižka, ktorú žeriete už len preto, lebo je nádherná zvonku. Obálka hrá vašim očiam a príbeh vás zaujme neobyčajnosťou a tajomstvom. Toto bol presne ten prípad. ,,Nech sa tvoje nohy neunavia a v srdci nemáš strach. Nech tvoje meno spomínajú a tvoja duša žije večne." Na prvý pohľad knižka vyzerá vznešene. Čierna nič nepokazí, hlavne keď je v pozadí. Tu na čiernom pozadí svieti oranžové tetovanie, ktoré súvisí s príbehom. Sova, pierka, vrana, listy, had, motýliky. Všetko to má v knižke svoje miesto a pochopíte význam až priamo pri stránkach. Časové medzery boli vyplnené motýlikmi, čo mne až tak nehralo, ale je to len osobné vyhýbanie sa motýľovému vzoru, i keď nejaké to haky-baky tetovačkovo vyzerajúce by pôsobilo asi ešte viac ku knihe, ale to len sprostý detail z mojej strany. Vrany sú top, to už o mne viete ;) Na prvý pohľad sa zdá byť tristo strán ako výzva, ale čítajú sa samé. Do polovičky autorka opisuje život v ,,kolónii" tetovaných. Približuje nám spoločnosť, históriu a krátky vývin. Dostáva nás do obrazu. Samotný Leorin príbeh je poprerývaný starými legendami. Tieto rozprávkové príbehy z minulosti boli príjemným oživením a pomáhajú čitateľovi pochopiť zanietenosť občanov i význam tetovania. Leora rozpráva svoj príbeh v prítomnom čase v prvej osobe. Niektoré slová mi pár krát tak celkom nehrali dohromady, ale inak mi týl vôbec neprekážal a prítomný čas som ani nevnímala. ,,Pýtajú sa, pochybujú a nakoniec uveria." Leora je silná osoba, ktorá si ide za svojim. Jej odhodlanie dokázať si splniť sen - stať sa tetovačkou - je obdivuhodné. Je extrémne šikovná. A výnimočná. Len tak. Z ničoho nič. Až neskôr sa však ukáže pravý dôvod. (Ja nechcem nič prezrádzať, ale tak by som rada.) No príbeh ma naozaj fascinoval. Často som knižku odkladala, pretože dej sa hýbal pomaly, potom zase prešli týždne, kedy sa nič neudialo takže boli preskočené, ale v polovici prišiel ten zlom, o dej nakopol a koniec som už zhtla na jedno posedenie. Neviem si predstaviť, čo autorka vykúzli ďalej, pretože tento svet je tak úžasne opísaný a podložený, že by som kľudne verila, že existuje. Páčilo sa mi aj puto oddanosti medzi Leorou a Verity. Naozaj krásne priateľstvo. Verity, tá zodpovednejšia a Leora, tá ktorá koná bez rozmyslu, no darí sa jej. Je živelná, je priama, je odhodlaná. I keď je pre dievčatá veľa neznámeho, znášajú to spolu a dôverujú si i cez početné kroky vedľa. Romantický príbeh Oscara a Leory je úplne na okraji. Najďalej sa dostali k mlčaniu oproti sebe v knižnici, no odkedy sa do príbehu zamotal, mala som motiváciu čítať ďalej. I keď u autorka odkladá zamilovanosť na bok, postavy idú ďalej, prežívajú a nevyhľadávajú dobrodružstvo tohto typu. Nájde si ich samo, keď príde čas. ,,Príbehy sú minulosť a z našej minulosti by sme mali vychádzať aj v súčasnosti." Neobyčajná viera, ktorá ženie ľudí robiť nepredstaviteľné veci, ako napríklad robiť knihy z koží mŕtvych a pripomínať si ich tak... Autorka to vymyslela naozaj odvážne a uveriteľne. Premyslela to a myslím, že jej to vyšlo. Udalosti boli neočakávané a príbehy, ktoré sa v knihe spomínajú sčasti inšpiratívne sčasti varovaním. Vytvorila niečo nové a chytľavé. Táto knižka mi dokonca vnukla nápad naozaj si dať spraviť tetovanie, ale predstavte si ma ako šesťdesiatročnú babku hrajúcu sa s vnúčatkami a s tetovaním na zápästí. Bude ma to lákať, ale zostanem asi neoznačenou Bielou čarodejnicou ako ďalšia polovica sveta. ,,Vediem tichý život bez bohatstva, bez manžela a bez lesku. Možno mám prázdnu kožu, lebo aj môj život je prázdny." Príbeh ma nepoložil na lopatky takou silou ako by som očakávala, ale potešil ma dosť na to, aby som sa tešila na pokračovanie a ďalšie kotrmelce, ktoré sa Leore pripletú pod nohy. Príbeh sa mi dostával pod kožu dlhu, no keď ma chytil, už ma nepustil. Zaujal ma tento nový svet, obľúbila som si postavy a som zvedavá, čo sa ešte udeje. Jednoznačne je to príbeh, ktorý právom vzbudzuje zvedavosť.

Dnes by som sa s vami chcela podeliť o trošku inú recenziu. Mám v pláne vám sem napísať svoje obľúbené pasáže, vety, slová alebo dialógy, ktoré ma chytili za srdce. Úryvky, vety, slová, dialógy a všetko, čo ma chytilo za srdce z knihy Tinta: Keď uchováme slová, obrázky a okamihy, zachytené na koži, náš príbeh tu zostane na veky. Na telo si dávame znázorniť všetko, čo je dôležité, inak to zostane v duši a nik predsa nechce, aby ju čosi ťažilo. Príbehy sú naša minulosť a z našej minulosti by sme mali vychádzať aj v súčastnosti. ... tetovanie nie je iba prostriedok sebavyjadrenia, ale slúži na zachovanie spomienok a ako dôkaz našej úctyhodnosti. No skrýva sa v nich pravda. Sú ako..." Zatvorím oči a spomínam na ockové slová. "Sú ako kvety: pekné časti s lupeňmi predstavujú vymyslené pasáže a korene zasa to pravdivé, čo sa naozaj odohralo." Zamýšlam sa nad tým, aké to je nájsť lásku svojho života a bezhranične niekoho milovať... ... presne tak sa cítim: ako hlúpy pes, ktorý si myslí, že niekoho vedie, no v skutočnosti ho brzdia a ovládajú. ... na tvoje príbehy budeme spomínať, lenže kto si zapamätá teba? Smrť nás zaháňa do temných zákutí našej mysle. Ak je to všetko pravda a ja tomu verím, bude to pravda aj kedykoľvek inokedy, keď budeš pripravená vrátiť sa k tomu. Len sa toho nevzdávaj. Všetci máme svoje tajomstvá. Zima mi pripomína cintorín - je bezútešná, studená a bez života. Srdcia si treba zamykať inak ich neochránite. V každom z nás je trochu zla. Všetci sa za niečo hanbíme a čosi ľutujeme. Napríklad skutky , ktoré ublížili naším dušiam či ranili našich blízkych. No máme v sebe aj kus dobra. Podľa mňa práve to prevažuje. Život je o tom, aby sme sa naučili udržiavať ich v rovnováhe, našli si svoje miesto v čase a priestore. Sme aj dobrý, aj zlý, lenže to z nás nerobí sivých. Okrem dobra a zla je v nás aj všeličo iné. Na mojom tele nenájdeš dôkaz o všetkých chybách, ktoré som spravil. Naše telá sa liečia... postupne sa dávajú do poriadku. Sme na to stavaní. Život nie je iba o prešľapoch a zlyhaniach. Každé ráno. predsa svitne nový deň. Minulosť nemusí predurčiť tvoju budúcnosť, Leora. Chyby nie sú nenapraviteľné. Môžeš ich odčiniť. Vždy ich môžeš odčiniť. Obálka: Budem k vám úprimná a poviem vám, že knihu som si naozaj vybrala len kvôli tomu, že ma zaujala na prvý pohľad. Nečítala som si ani anotáciu a chcela som ju mať doma. Keď docestovala až ku mne, bola ešte krajšia ako na obrázku. Oranžová farba dokonalo vynikne na tej čiernej a to, ako sa dokonalo odráža od slnka... K tomu pridali obrysi dievčenskej postavy, s bielou farbou, ktorá dokonalo vynikne medzi obrázkami, ktoré z diaľky splývajú. Jednoducho nemám slov a hneď tu som dala tejto knihe plný počet bodov. Vydavateľstvo CooBoo ma prekvapilo, pretože od nich veľa kníh nemám a ani teraz ma nesklamali. Jednoznačne sa mi páčia detaili, ako je vrana, výr a pierko, ktoré do príbehu patria. Moje pocity: Príbeh, ktorý je napísaný v tejto knihe, ma zaujal hneď od začiatku, čo bolo asi predpokladateľné, keďže som zistila, že kniha sa bude týkať tetovaní. Sama jedno mám, no a tak som bola zvedavá ako sa takáto témetika, dá zhrnúť do knihy. Nečakala som, že dej bude fantasy, skôr som si myslela, že to bude nejaký román alebo niečo podobné. Bolo vidno, že o knihe som nemala ani obraz ani zvuk, ako sa hovorí. Začítala som sa behom pár strán a vedela som, že kniha si našla cestu k môjmu srdcu. Už len to, že tam boli napísané význami tetovaní, ktoré boli významnejšie pre tento príbeh, bolo úžasné. Len si to predstavte, môžete sa dať tetovať kedykoľvek, akokoľvek a každému to bude jedno. Priam to bude od vás každý žiadať. Nikto by vás za to neodsudzoval. Priam dokonalý svet. Autorka nám vlastne dala pohľad na svet z opačného pohľadu. "Neoznačených" ako nazýva Alice Broasway v knihe ľudí, ktorí nie sú potetovaní, sú zlí ľudia, ktorí skrývajú o sebe tajomstvá a nemajú právo žiť normálny život. A naopak ľudia, ktorí majú na sebe tetovania už od pár týždňov života, kedy vám vytetujú prvý znak a to váš vek a ďaľšími rokmi to pokračuje a tetovania pribúdajú, sú ľudia, ktorí majú dlhodobé zamestanie, ktorí sú dobrí a majú právo na život v meste. Samozrejme, že v takom meste by som žiť chcela, jedno tetovanie mám na ďaľšie sa chystám a určite to nebude moja posledná návšteva tatéra. Je to skoro výkrik do sveta, keď svoje myšlienky, slová, bolesť, či šťastie, necháte na svojej koži. Leora... k tejto postave, nemám popravde asi žiadny vzťah, ani som si ju neobľúbiľa, ani ju nenávidim. Pre mňa je to skoro neutrálna postava aj keď je to hlavná postava. Obel... ten pán mi je neskutočne príjemný, to ako sa správal k Leore a ako na ňu v podstate dával pozor, ako sa o u bál a žartoval s ňou. Neskutočne som si toho chlapíka obľúbila. Ak by ste Mali otázky na ostatné postavy, kľudne sa na nich spýtajte do komentára a ja vám rada vyjadrím môj postoj :). V tejto knihe, nie je postava, ku ktorej by som si vybudovala záporný vzťah a to ma naozaj prekvapilo. V každej knihe som si niekoho našla, či to bol chlapec, alebo dievča, kniha sa nezaobišla bez mojích slov "Bože zas ty? Bude tam aj niekto významnejší než tvoja osobnosť?" A tým má u mňa kniha také malé neviditeľné plus :) Hodnotenie: 5/5

Alice Broadway je debutujúcou autorkou, ktorá o sebe rada tvrdí, že žije svoj sen. Dni trávi snívaním s otvorenými očami a následným zapisovaním tým, čo si sama vymyslí. S postavami z jej knihy ju spája vášeň pre čaj. Knihy pre ňu predstavujú bezpečný prístav, miesto, kam môže utiecť a prežívať dobrodružstvá. Podobným štýlom sa snaží písať aj svoje príbehy – aby boli ako únik od reality. Táto kniha zaujme čitateľa, pretože má dva veľmi dôležité prvky – skvostnú obálku a lákavú anotáciu. Niekedy sa síce stane, že v konečnom dôsledku je to to jediné zaujímavé, ale v tomto prípade to tak nie je. Od prvej strany je jasné, že tento príbeh je naozaj dobrý. Alice má veľmi zaujímavý a jednoduchý štýl, hoci má tendenciu neustále sa vracať k tým istým opisom. Nie je to však také výrazné, aby to spomaľovalo alebo nejakým iným spôsobom deformovalo dej. Ten je sám o sebe skôr pomalší a nie je sústredený na opis nikde nekončiacej akčnej sekvencie. Pretože táto kniha je zameraná hlavne na postavy a ich prežívanie. Hlavná hrdinka Leora je priemernou hrdinkou, v podstate nevybočuje z radu každodenného človeka. Má rada svoju rodinu, má najlepšiu priateľku, sklony k samotárstvu a vášeň pre tetovanie. Okrem obáv, či sa z nej raz stane tetovačka alebo nie, sa strachuje aj o osud duše svojho nedávno zosnulého otca. Pretože svet Tinty je hlavne o posudzovaní človeka. Ľudia v tomto svete sa rozhodli, že by pred sebou nemali mať tajomstvá a začali si tetovaniami zdobiť telo. Avšak viac, než sme zvyknutí. U nich je totiž nepoškvrnená koža synonymom najväčšieho zločinu a obávajú sa ľudí, ktorí by chceli mať niečo také nevhodné ako vlastné súkromie. Námet s tetovaním životných príbehov na kožu je vskutku nevšedný a originálny. Hoci si viem predstaviť, že niečo podobné nenadchne odporcov tetovaní a tých, ktorí sa obávajú napríklad rakoviny kože. Môj sarkazmus bokom, táto kniha je vďaka tomu nesmierne svieža. Iste, ľudia vždy túžili zvečňovať si najdôležitejšie momenty svojho života. Mená svojich detí, tetovania zaľúbených, ktoré po rozchode oľutujú, alebo len nejakú maličkosť, ktorá má vyjadriť ich radosť z úspechu. „Svet nemusí byť len čierny, biely či sivý. V každom z nás je trochu zla. Všetci sa za niečo hanbíme a čosi ľutujeme. Napríklad skutky, ktoré ublížili našim dušiam či ranili našich blízkych. No máme v sebe aj kus dobra. Podľa mňa práve to prevažuje. Život je o tom, aby sme sa naučili udržiavať ich v rovnováhe, našli si svoje miesto v čase a priestore. Sme aj dobrí, aj zlí, lenže to z nás nerobí sivých.“ S tým rozdielom, že v tomto príbehu je niečo také povinnosť a keď zomriete, doslova vás stiahnu z kože, vyrobia z vás knihu a pri zvláštnom ceremoniáli vašu dušu zvečnenú na vašej vlastnej pokožke zvážia a ak ste boli dobrí, môžu si vás pozostalí odniesť domov. Ak ste ale boli zlí, spálili vás pre výstrahu ostatných. Veľmi milý zvyk, vďaka ktorému si plníte poličky knihami vyrobených z ľudskej kože. Hoci to vyzerá naozaj nechutne, veľa to vypovedá o príbehu. Pretože aj ten je tak trochu poznačený istým fanatizmom. Leora v ňom vyrastala. Od malička jej vtláčali do hlavy, že tetovania sú správne, ľudia by nemali nič skrývať a je v poriadku nenávidieť a báť sa tých, ktorí tetovania nemajú. Fanatizmus je veľmi nebezpečný a ak v ňom vyrastáte, je ťažké ho prekonať a vidieť svet vlastnými očami. Postavy v tejto knihe v niekoľkými momentoch pripomínajú ovce bečiace do rytmu s ostatnými, neschopné vlastných rozhodnutí. Takže aj keď táto kniha nie je veľmi akčná, je v nej stále plno zvratov, emócií a jej hlavným motívom je vymaniť sa z fanatizmu ostatných, aby sme si mohli vytvoriť vlastné názory. Tinta nie je akčným dobrodružstvom, hoci dej v sebe skrýva dostatok nečakaných odhalení. Napriek tomu je vo svojej podstate skôr oddychovým príbehom, v ktorom sa kladie dôraz na prežívanie postáv a na ich svet. Ten je do veľkej miery ovplyvnený nielen všeobecne ustálenými názormi na to, čo je dobré a čo je zlé; ale takisto do ich životov vstupujú staré príbehy a rozprávky. Tie pripomínajú rozprávky, aké sme počúvali v detstve, to však ani v najmenšom nezmierňuje ich posolstvo. Rozvážne a niekedy pomalé rozprávanie nám predstavuje veľmi zaujímavo vymyslený svet, ktorý je vo viacerých ohľadoch veľmi originálny a svieži. Leora, hlavná hrdinka i rozprávačka v jednom, mi veľmi detailne predstavila, ako ich spoločnosť funguje a aké ideály vyznáva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hlavným zámerom knihy je zobrazenie Leory, jej života a hľadanie jej vlastnej cesty. V skutočnosti je to práve Leora, ktorá len dotvára celý príbeh. Slúži ako akýsi prostriedok, vďaka ktorému Alice Broadway predstavuje takmer až sfanatizovanú spoločnosť ľudí, ktorých celé veky učili nazerať na svet čierno-bielo. Jeho sila tkvie v tom, čo sa ukrýva medzi riadkami. O zbytočne stratených životoch tých, ktorí len túžia po zachovaní vlastného súkromia. O potenciálne deštrukčnej sile nevyslovených tajomstiev. No najmä je o tom, že bez ohľadu na to, čo nám od malička vtĺkajú do hláv, je na nás, aby sme si utvorili vlastný názor o tom, čo je správne a čo nie – a že za chybu jednotlivca nemôžeme trestať celú skupinu.

Alice Broadwayová je začínajúca autorka, ktorej meno vám možno nič nehovorí, ale keď siahnete po tejto knižke, rozhodne si vás získa. Jej debutová kniha Tinta (z anglického originálu Ink) je naozaj pútavá, na čo vás upozorní hlavne krásne spracovaná obálka. Ale pekne poporiadku! Príbeh vás uvedie do spoločnosti mesta Saintstone, kde žijú tzv. ,,Označenci“ (v knihe sa uvádzajú len Neoznačenci, a názov tohto spoločenstva chýba, a tak si ich aspoň teraz nazveme Označenci), fanatická skupina ľudí, ktorí si nechávajú doslova celý svoj život vytetovať, a to od narodenia, cez jednotlivé povýšenia v práci či svadbu, až po smrť. Po vašej smrti vám stiahnu kožu a spravia z nej knihu, ktorú odovzdajú vašej rodine, aby sa na vás nezabudlo, pričom majú celý váš život na dosah ruky. Môže sa to zdať mimoriadne morbídne, no zároveň je to aj účelové. Ak totiž spáchate zločin, vytetujú vám to na kožu a vie o tom celá vaša rodina. Ako teda vidíte, kniha ponúka kvalitu aj pri téme. A aj keď sa príbeh začína smutne, keďže hlavnej hrdinke Leore umrie otec, preto ju trápia depresie, ponúkne vám oveľa viac rôznych emócií, ktoré by vám mali priniesť nezabudnuteľný čitateľský zážitok. Viem, že táto smutná pasáž mala prepojiť naše pocity s hlavnou hrdinkou, ale, bohužiaľ, akosi to nefungovalo. Leorinho otca sme skoro nepoznali, nevieme si k nemu vybudovať puto, a navracanie sa do detských čias hlavnej hrdinky, ktoré si skladáme z rôznych neforemných útržkov, tiež neplní svoj účel. Kým sa Leora spolu s mamou pripravuje na ceremoniál, pri ktorom má byť otcovi stiahnutá koža a odovzdaná rodine, je toto hektické obdobie poznačené aj ťažkými skúškami v škole, ktoré rozhodnú o jej budúcnosti a vyberú jej povolanie. Na jednom mieste sa tak nahromadí priveľa negatívnych vecí, ktorých pochmúrnosť umocňuje stále ďalší a ďalší problém. A práve zameranie sa autorkou len na to zlé, môže čitateľa časom odradiť. Leora chce byť tatérkou, pretože veľmi rada kreslí. Keď sa ale vyberie na nákup potravín, zbadá, že sa koná tzv. Verejné tetovanie. Je to prakticky úplne to isté, čím boli v stredoveku verejné popravy. Ich poslaním bolo usmerniť ľud, ukázať mu, ktorým smerom sa vydať, starať sa o jeho dobro a dobré mravy, poučiť ho. Alebo vlastne docieliť úplný opak, ak by ste chceli skončiť ako ten chudák na špaľku (v tomto prípade v tetovacom kresle). Danému odsúdencovi udelili najvyšší možný trest a to zabudnutie. Pri zabudnutí je trest extra krutý. Vytetujú vám na temeno hlavy vranu, označia si vás. A aj keď sa môžete stále pohybovať medi ľuďmi, po smrti vašu knihu (pokožku) hodia nemilosrdne do ohňa a jednoducho sa na vás zabudne. A aj vaše meno je tabu, nikto ho nesmie vysloviť. Pri tomto výjave si Leora spomenie na jednu dôležitú vec... Túto istú vranu mal vytetovanú na temene aj jej otec. A od toho momentu sa začína súboj s časom, pričom Leora odrazu nevie, komu má veriť. Mimoriadnym plusom knihy je samotná jej obálka. Jej dizajn knihu predáva sám. Pochváliť musím aj prekladateľku Katarínu Slivkovú, ktorá knihu preložila výborne (z deja ma pomerne nemilosrdne vie vytrhnúť pravopisná chyba, a tých v poslednom čase býva v knihách akosi veľa). V tomto prípade Tinta vyhrala na plnej čiare! Vytknúť však musím jednu vec, a tou je gradácia príbehu. Keď sa konečne deje niečo napínavé, odrazu príde koniec. Rýchly, nepremyslený, umelý, zbytočný. Nie, kniha nie je nudná, to vôbec nie. Len je každému odrazu jasné, že si necháva rozuzlenie všetkého, čo sa navôkol hlavnej hrdinky deje, pre ďalšiu časť, čo ale nemusí byť dobrým marketingovým ťahom. Aj keď zámerom spisovateľky je motivácia čitateľa pre kúpu ďalšej knihy, je potrebné, hlavne pri dlhších sériách, aby jednotlivé príbehy odohrávajúce sa v jednotlivých častiach boli aspoň sčasti uzatvorené. Nech čitateľovi niečo odovzdajú, niečo ho naučia, alebo mu jednoducho normálne prerozprávajú jednu z mnohých zaujímavých príhod. Ale, čo si povieme? Trochu toho marketingu občas nezaškodí. Som rád, že vydavateľstvo Albatros - CooBoo vydáva aj menej známe tituly, čo v tomto prípade nie je vôbec naškodu. Síce možno na prvý pohľad pôsobí Tinta tak, že je určená hlavne pre čitateľské publikum nežnejšieho pohlavia, z vlastnej skúsenosti viem, že rovnako efektívne vie osloviť aj to mužské. Stačí sa začítať do anotácie a každý pochopí, prečo.

Táto kniha je jedna z tých, ktorú vezmete do rúk kvôli tomu, že vás niečím zaujme, hoci ste o nej nikdy predtým nepočuli. Mne sa zapáčila, rovnako ako mnohým ďalším ľuďom, kvôli zaujímavej a krásnej ligotavej obálke, no rovnako ma zaujal aj príbeh. Hlavná hrdinka Leora žije v dystopickom svete v ktorom si ľudia nechávajú na kožu zaznamenať všetky dôležité životné udalosti a tie potom určujú, čo sa s nimi po smrti stane. Všetko to malo až taký náboženský nádych a občas to bolo trochu desivé. Po smrti ľuďom doslova stiahli kožu a spracovali ju do knihy, ktorá potom prezentovala životný príbeh daného človeka. Brrr. No bolo to veľmi originálne a celý ten motív tetovania sa mi strašne páčil. Neboli to len obyčajné obrázky na koži. Leora ich dokázala "čítať", teda rozlúštiť ich skryté významy a vďaka tomu spoznať celý životný príbeh človeka, ktorý ich mal na tele. Ďalšia vec, ktorá bola fakt super, boli rozprávky a rôzne príbehy, ktoré boli súčasťou tejto komunity a ktoré viac-menej vysvetľovali históriu tohto sveta. To je podľa mňa v dystopických a fantasy knihách veľmi dôležité. Trochu čitateľa zasvätiť aj do pozadia príbehu, objasniť politiku a fungovanie celého systému. Bez toho mi príde ťažké naplno sa ponoriť do deja, pretože je vtedy tak trochu ťažko uveriteľný a ja furt len rozmýšľam, čo sa asi mohlo v minulosti stať, že to vyústilo do takéhoto spoločenského usporiadania. Tu to bolo síce vysvetlené tak trochu nepriamo, cez spomínané rozprávky a príbehy, no stačilo to. Musím sa však priznať, že zozačiatku som až taká nadšená nebola. Hlavne čo sa týka autorkinho štýlu písania. Prišlo mi to také nemastné-neslané, používala málo opisov a také tie holé vety, ktoré ma proste nezaujali. Prvých pár kapitol som sa zmietala medzi nadšením z originálneho sveta a sklamaním zo slabšieho podania tohto príbehu. Potom sa však niečo stalo, prišiel taký divný zvrat a ja som knihu nedokázala odložiť. Čítala som dlho do noci a tešila som sa, keď ju na druhý deň budem môcť znova zobrať do ruky. Dokonca sa mi zdalo, že aj to písanie sa postupne zlepšovalo, alebo som si naň postupne zvykala :'D Bolo to hlavne zaujímavým príbehom, ktorý stále napredoval a ja som chcela hrozne vedieť, ako to dopadne. V príbehu sa nevyskytovalo veľa postáv, len Leorina rodina, priatelia a ľudia s ktorými sa každý deň stratávala. Najviac sa mi páčil Obel, tatér ktorý ju zaúčal a u ktorého mala neskôr pracovať. Ani neviem, čím ma tak zaujal, možno jeho povahou- bol nekompromisný, často drzý, no zároveň veľmi láskavý. Ďalšou celkom zaujímavou postavou bol Oscar, ktorý sa tam zjavil tak trochu z ničoho nič a pomáhal Leore pri vyšetrovaní jej otca. Samozrejme že bol aj veľmi príťažlivý a tajomný, takže Leora mala trochu rozptýlenia od všetkého, čo musela riešiť. Nešlo však o takú tú klasickú romantickú linku ako v podobných knihách, čo sa mi fakt páčilo. V príbehu sa celkom často vyskytovala aj Leorina kamoška Verity a jej rodina, ktorá jej v mnohých veciach veľmi pomohla, potom Leorina mama, spolužiak Karl alebo Mel, ktorá v meste zohrávala úlohu rozprávačky príbehov a bola zároveň aj Leorinou mentorkou. Mám pocit, že tieto postavy nedostali až tak veľa priestoru a niekedy by som uvítala vedieť trochu viac z ich života... no na to možno bude viac priestoru v pokračovaniach :) Celková atmosféra príbehu bola taká zvláštna, bolo jasné, že sa niečo zomelie, no nebola som si istá čo... musím povedať, že veľa vecí ma prekvapilo a množstvo zvratov som vôbec nečakala. Hlavne posledných pár kapitol. Tam sa to všetko poriadne zamoce. Neviem, či to bol zámer, no miestami som mala pocit, že ani sama hlavná hrdinka poriadne nevie, čo si vlastne myslí a na koho strane stojí, zo všetkých tých udalostí bola poriadne zmätená... rovnako ako ja :'D Musím však povedať že Tinta ma v konečnom dôsledku vôbec nesklamala. Ponúka zaujímavý originálny príbeh ktorý sa rýchlo a ľahko číta, čo z nej robí knihu, ktorá určite stojí za to :)