Farby smútku

Ako sa vyrovnať so stratou najlepších pr

Jeff Zentner vo svojom románe spracoval tému smrti mladých ľudí a premenil to na dojemné rozprávanie o žiali, odchodoch, ale aj o pretrvávajúcej nádeji Malo to byť najdôležitejšie obdobie na strednej škole. Namiesto toho prichádza Carver na začiatku školského roka do triedy bez svojich priateľov. Ich portréty umiestnili do vitríny s čiernou stuhou akoby to, čo sa udialo, bolo rokmi vzdialené. Aj on občas zabudne, že umreli. Ten pocit síce trvá len pár sekúnd pred zobudením, ale práve vtedy sa cíti nevinný a šťastný. „Vtedy som na chvíľu slobodný. No potom si na všetko spomeniem,“ hovorí hlavná postava románu Farby smútku (vyd. CooBoo, 2020) od Jeffa Zentnera. Kniha z kategórie Young adult literatúry (literatúra pre mladých dospelých) však neprináša jednoduchý príbeh, prvoplánovú zápletku ani klišé na každej strane. Autor veľmi citlivo opisuje smútok a trápenie 17-ročného rozprávača, ktorý sa obviňuje zo smrti kamarátov. Po práci na nich nedočkavo čakal, pozeral na hodinky, počítal sekundy, aby im napokon bez väčšieho rozmýšľania poslal esemesku. „Chalani, kde ste? Ozvite sa.“ Zostalo to bez odpovede v tichu, ktoré sprevádzalo najbližšie dni, keď si sadal do lavice kostolov, aby sa s nimi naposledy rozlúčil. „Svet prekypuje pulzujúcim, bzučiacim životom. Až na drevenú rakvu v prednej časti kostola. V nej leží nehybné telo, ktoré som znehybnil tou najvšednejšou, najbanálnejšou činnosťou na svete. Kamarátovi som poslal správu. Ľudská obdoba muchy, ktorá si trie zadné nohy. Esemeskovanie je skrátka činnosť, nad ktorou nepremýšľame. Nemala by pripraviť o život vašich troch najlepších priateľov.“ Jeff Zentner sa prostredníctvom hlavného hrdinu prihovára čitateľom v knihe, ktorá nie je len o strate a vine, ale predovšetkým o túžbe po odpustení a dôležitosti priateľstva. Autor nepodáva príbeh chronologicky, ale postupne odhaľuje puto, ktoré spájalo štyroch mladých ľudí. Cez Carverove spomienky odhaľuje, ako sa spoznali, čo pre seba znamenali, akí si napriek odlišnosti boli blízki. Takisto do textu ukrýva odkazy na vieru, multikulturalizmus, LGBTI komunitu, ale aj feminizmus, keď prepája svet dospievajúcich a dospelých. Zároveň tak dokazuje, že tieto územia nie sú také vzdialené, že mladí rovnako ako ich rodičia či starí rodičia zápasia so svojimi dilemami, riešia komplikované vzťahy aj neistotu budúcnosti. Autor to umocňuje špecifickými podmienkami, ktoré vyplávajú zo straty blízkeho človeka. Pomáha si pri tom farbami, aby nimi opísal ľudské trápenie. Namiesto nejednoznačnej pohody alebo stresu použije príjemné zlatoružové teplo alebo purpurovočervený kŕč, aby si vnútorný svet hlavnej postavy mohli čitatelia jednoduchšie predstaviť. V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni. Aj preto sa kniha v origináli volá Goodbye Days. Náhla smrť vnuka, syna, súrodenca totiž ich rodiny prinúti zorganizovať rozlúčkový deň a povedať mu posledné zbohom. Nie je to žiadna skupinová akcia, každá rodina sa so svojím drahým lúči po svojom. Spája ich len Carver, ktorý sa každého takého dňa zúčastňuje a odhaľuje tajomstvo o svojom priateľovi. Popritom nazrie do rodín, ktoré jeho kamarátov najviac ovplyvnili. Týmto spôsobom sa pred ním odkrýva svet, ktorý nie je čiernobiely, ale vytvorený ľuďmi rôznych rás či sexuálnej orientácie. „Uvedom si však, že v tejto krajine černošským mladíkom nikto netoleruje chyby. To som ho musel naučiť. Musel som ho naučiť, že síce môže byť sudcov syn, ale ak sa bude správať rovnako ako belošskí mladíci – jeho priatelia –, ľudia či policajti s ním budú zaobchádzať neľútostnejšie, drsnejšie. Neuvidia v ňom sudcovho syna. Neuvidia v ňom usilovného chalana, ktorý väčšinu času seká dobrotu. Uvidia len ďalšieho ,gangstra‘– obľúbené slovo, ktorým sa v istých okruhoch opisujú všetci černošskí mladíci,“ hovorí rodič jedného z mŕtvych kamarátov a naráža tak na rasovú nerovnosť v USA pred tým, ako sa začalo nahlas rozprávať o hnutí Black Lives Matter. Zentner román prispôsobil mladému čitateľovi, keď príbeh zasadil do takmer dokonalého prostredia s vynikajúco zariadenými kanceláriami a premyslene postavenými budovami. Rovnako si pomáha aj zbytočnými prirovnaniami („akoby som držal ruku tesne nad plameňom“), ktoré však nebránia plynutiu textu. Hlavná postava knihy nie je klasický hrdina, ktorý vyrieši všetky svoje problémy, pomerí sa s rodinami svojich spolužiakov, nájde si frajerku a jednoducho nastúpi na vysokú školu. Carver namiesto toho tlačí pred sebou spomienky na najlepších priateľov, skľučujú ho pocity viny pre ich nehodu a pochybnosti, či sa toto všetko dá zvládnuť a prežiť. „Náhle ma zachváti skľučujúci pocit, akoby som sa ocitol vo víre bezodnej melancholickej slabosti. Nie takej, ako keď netrpezlivo čakáte na koniec vyučovacej hodiny. Ale takej, ako keď si uvedomíte, že vaši traja najlepší kamaráti práve začínajú žiť posmrtný život alebo odchádzajú do večného zabudnutia, zatiaľ čo vy sedíte doma na zadku a z okna hľadíte na okoloidúci vlak,“ rozpráva Carver a prihovára sa tak čitateľom akoby vo forme denníka, ktorý plynie od smrti po posledný rozlúčkový deň. Nie je to však depresívne rozprávanie o období, ktoré sa už nemôže zopakovať. Naopak, román Farby smútku je dojemná kniha o mladosti, o bolesti a o potope, ktorá síce všetko zmietla a zničila, ale neskôr možno ustúpi. „Ľudia sa vám do srdca väčšinou nezapíšu preto, lebo vás zachránili, keď ste sa topili alebo ste zostali uväznení v horiacom dome. Zvyčajne sa vám do srdca zapíšu preto, lebo vás miliónmi nenápadných a dokonalých spôsobov dennodenne zachraňujú pred samotou.“ V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni.

Denník N, 15.10.2020
Mojich 10 rande naslepo

Mojich 10 rande naslepo

Mala som náladu na nejakú dobrú a vtipnú oddychovku, takže keď som uvidela, že knižka Mojich 10 rande na slepo je pre všetkých fanúšikov Kasie West, voľba bola jasná. Hlavnou postavou príbehu je Sophie, ktorá túži stráviť vianočné sviatky so svojím priateľom Griffinom. To však ešte netuší, že vzťah, ktorý pokladala za idylický, nie je vôbec taký super – minimálne nie z jeho strany. Sophie začuje Griffina, aký je nešťastný, že namiesto toho, aby strávila čas s rodinou, bude cez sviatky s ním. To je pre ňu ako kopanec, tak sa nakoniec rozhodne odísť k babke, ktorá pre ňu vymyslí „skvelé“ rozptýlenie v podobe desiatich rande na slepo. Knižka je dokonalým (pred)sviatočným čítaním a áno, rozhodne poteší fanúšikov Kasie West, pretože to bolo milé, čítalo sa to rýchlo a väčšinu času som sa uškŕňala ako blázon. Neobišlo ma ani niekoľko výbuchov smiechu. Autorka bravúrne pracuje s humorom. Dávno som nedržala v ruke niečo takéto vtipné a náramne mi to prospelo v momentálnom období. Už len preto by som každému odporúčala prečítať si ju. Ak máte zlú náladu a nič sa vám nechce, tento knižný skvost vás isto rozveselí. Veľmi som si obľúbila Sophiiných priateľov a ešte viac sa mi páčila jej obrovská a chaotická rodina. Vo všetkých tých strýkoch a sesterniciach som sa dosť často strácala, no úplne mi to pasovalo k príbehu. Vďaka rodine sa Sophie dostala do mnohých trápnych aj vtipných situácií. Romantická línia bola nenásilná, pekne dopĺňala celkový dej. Príbeh sa sústreďoval v prvom rade na rodinnú súdržnosť a na priateľstvá. Sophie sa dostala do výrazného konfliktu so svojím starým a novým ja a vďaka desiatim rande postupne zisťovala, čo chce a kým vlastne je (alebo by mala byť). Mňa osobne veľmi potešilo množstvo odkazov na dnešné populárne série, či už na Hru o tróny, alebo na Päťdesiat odtieňov sivej (čo som fakt nečakala!). Rodinné putá sa mi taktiež páčili. Autorka vytvorila pestrý výber všakovakých príbuzných a ja som sa často pristihla pri tom, ako som prikyvovala a hovorila si: „Áno, toto poznám!“. Zamilovala som si Sophiinu babku aj Oliviu a Charlieho. Spolu so Sophie som nenápadne slintala nad Wesom z ich „Fantastickej štvorky“ a potešilo ma, že sme nedostali žiadnu instalove. Trošku ma však mrzí, že postava Wesa nemala viac priestoru. Rada by som sa dozvedela niečo o jeho rodine a nielen o jeho protivnej frajerke Laurel. Mala som pocit, že často sa tam len tak okrajovo mihol, zadrel pár poznámok a zase bol fuč. Na druhej strane som si užívala každú jednu scénu s ním. Asi tu platí zlaté pravidlo: menej je niekedy viac. Kniha je jednoduchá a dosť predvídateľná, ale to je, myslím, každému jasné a v tomto prípade mi to absolútne neprekážalo. Vedela som už na začiatku, s kým skončí hrdinka, no napriek tomu som sa nesmierne tešila na všetky rande, ktoré ešte Sophie čakali. Jej bizarní príbuzní prichádzali s neskutočnými nápadmi a nespestrili tým vianočné prázdniny iba jej, ale aj sebe. Dúfam, že čoskoro sa mi dostanú do ruky ďalšie knižky od tejto autorky. Je to milučká oddychovka pre všetkých milovníkov Kasie West a ešte k tomu je brutálne vtipná, číta sa ľahko a má kopu úžasných postáv. Sophiinu chaotickú rodinu som si zamilovala. Už od začiatku som vedela, ako to celé dopadne, ale neprekážalo mi to. Užívala som si každú stránku. Okrem nenásilnej romantiky som dostala prepracované priateľské aj rodinné vzťahy. Stala som sa svedkom vtipných, bizarných aj dojemných momentov. Kniha mi úplne sadla do aktuálnej nostalgickej nálady. Naladila ma na sviatky a taktiež som sa pri nej výborne uvoľnila. Vrelo odporúčam.

lyn-von-nightlight.blogspot.cz, 12.10.2020
Farby smútku

Jeff Zentner Farby smútku

Stredoškolák Carver odjakživa túžil, že sa stane spisovateľom. Sníval o napísaní veľkého príbehu. No stačili dve vety a tri príbehy pochoval. „Chalani, kde ste? Ozvite sa.“ Osudná esemska, ktorú poslal svojim najlepším kamarátom spôsobila, že pri odpovedi na ňu skončili pod kolesami kamióna. V zajatí hlbokého žiaľu a spaľujúceho pocitu viny sa čoraz viac prepadá do beznádeje. Tri pohreby za týždeň by položili každého. Spolužiaci sa mu vyhýbajú, sestra jedného z priateľov mu robí zo života peklo, a aby toho nebolo málo, začne dostávať záchvaty paniky. Už nikdy sa nebude zadúšať od smiechu s hudobníkom Eliom, komikom Blakeom a výtvarníkom Marsom. Tak ako pacienti po amputácii cítia bolesť vo fantómovej končatine, on má až trojicu fantómov. Každý, kto raz prišiel o milovanú bytosť potvrdí, že tá bolesť je neznesiteľná a neopísateľná. Keď sa minú slzy, žiaľ trhá srdce na kusy. A keď sa k tomu pridá sebaobviňovanie, môže to spôsobiť katastrofu. Keby im nebol písal, ešte by žili. Myslí si to aj otec jedného z chlapcov a tlačí na okresného zástupcu, aby vzniesol obvinenie z neúmyselného zabitia. Vedel Carver, že sú priatelia v aute a predsa žiadal odpoveď na správu? Je taký zúfalý, že by dal milión dolárov za jedinú hodinu, kedy by nemyslel na smrť priateľov. Náročné situácie zvládame preto, lebo skrátka musíme. Hoci sa mu všetci otočili chrbtom, stále sa môže o pár ľudí, okrem rodiny, oprieť. Jesmyn, Eliova priateľka a Blakeova babička sú mu veľkou oporou. Jesmyn je výnimočná hudobníčka. Svet vníma cez noty a farby. Každý človek, každá melódia, každý hlas má svoju farbu. Za výbornú literárnu postavu považujem aj Georgiu – sestru hlavného hrdinu. Na vykreslení súrodeneckého vzťahu si dal Jeff Zentner naozaj záležať. Každý človek po sebe zanecháva v srdciach blízkych kúsky svojho životného príbehu, a keby sa jedného dňa všetci tí blízki stretli, mohli by jednotlivé dieliky poskladať do ucelenej skladačky. Blakeova starká navrhne Carverovi, aby si urobili rozlúčkový deň. Chcela by stráviť posledné chvíle s vnukom, ktoré jej osud nedoprial. Budú robiť to, čo by robili, keby žil a podelia sa navzájom o spomienky. Smútok si môžeme predstaviť ako zrnko piesku v lastúre. Spomienky na našich blízkych sú perleť, ktorou ho postupne obaľujeme. Rozlúčkový deň je veľmi emotívny. Ľahké to nemá ani Carver ani stará mama. Mne osobne sa tento nápad veľmi páčil. Na jednej strane je spomínanie veľmi smutné, no keď sa všetko dobre premyslí, môžu sa pozostalí pri spomienkach na zosnulého aj usmievať. Zvlášť, keď to bol komik telom i dušou. Najlepšou redaktorkou príbehov je pamäť. Hoc by sme si chceli pamätať všetky okamihy, nudné a nezáživné vymaže a ponechá len tie silné a radostné. Aj žiaľom zmučený chlapec si spomína iba na bláznivé dobrodružstvá, ktoré spolu v partii zažili. Čitateľ tak má možnosť uvoľniť stiahnuté hrdlo a zotrieť z očí slzy. Spomienky na časy minulé sú vtipným a príjemným odľahčením. Humorných vsuviek je v knihe viacero, sú sviežou ukážkou mladosti, dravosti a hlbokého priateľstva. No vzhľadom na okolnosti deja sa možno budete smiať len cez slzy. Pristihla som sa, že sa počas čítania usmievam, ba v istých momentoch som sa rozosmiala aj nahlas. Jeden z najoceňovanejších autorov tínedžerskej literatúry Jeff Zentner napísal pôsobivý, dojímavý a úprimný román. Hoci je kniha zaradená do YA kategórie, má čo povedať aj starším čitateľom. V silnom príbehu dospievajúceho chlapca nás vezme na srdcervúcu cestu odpustenia. Cez svoje postavy demonštruje ako sa jednotlivci vyrovnávajú so stratou blízkeho a pocitom viny. Niekto to zvláda lepšie, iní horšie. Babička Betsy je pokorná a viac-menej zmierená, Eliovi rodičia navzájom bojujú a Marsovho otca spaľuje hnev. Zmierenie sa so synovou smrťou bolo veľmi, veľmi dojímavé. Tému konfrontácie tínedžera so smrťou priateľov doplnil autor o otázky rasového napätia a psychologickej pomoci. Zdôrazňuje riziko používania mobilov počas šoférovania. Ale keďže je to literatúra pre mládež, vôbec mi „výchovné“ prvky neprekážali. Farby smútku sú o žiali a o bolesti, o rozlúčkach a odchodoch, no najmä o nových začiatkoch. Umierame. Rodíme sa. Žijeme, až kým jedného dňa žiť neprestaneme. Začiatky a konce sú to jediné, čo je večné.

sietovka.sk, 29.8.2020
Jedno srdce, jedno telo, jeden svet

Teraz sa nevzdávaj

Poznáte ten pocit, keď siahnete po príbehu, no netušíte, čo sa v ňom skrýva? Keď prvýkrát otvoríte knihu a vaše oči začnú kĺzať po stranách tak prirodzene, ako keď sa chcete zhlboka nadýchnuť? Štýl písania Priznám sa, že netuším, ako napísať recenziu na túto knihu. Neviem, ako poskladať slová do viet, ktoré by dostatočne ocenili krásu a myšlienku príbehu. Autorka píše surovo krásne, ak niečo také vôbec existuje. Pri čítaní niektorých riadkov som mala slzy na krajíčku, no neraz mi aj kvapli na papier (ešteže tie strany nie sú tenučké a pekne to zaschlo). Toľké emócie, koľké sa vo mne počas čítania vystriedali... WAU. Skladám pred autorkou klobúk, pretože vytvorila dielo podobne silné a večné ako moja srdcovka Charlieho malé tajomstvá. Dielo je vyrozprávané v tretej osobe, no aj tak sme vo väčšine v Anabellinej hlave plnej myšlienok a spomienok. Čitateľ cíti rovnaké zúfalstvo a smútok, akým si prechádza ona. Sleduje ju na ceste k prijatiu a je s ňou počas vzostupov a pádov. Na 320 stranách som cítila všetko, čo možno cítiť, niekedy aj viac. Bola to zmes smútku, úzkosti, ale zároveň aj hrdosti a radosti. Zistila som, že nie je podstatné, kto je proti vám, ale kto stojí za vami. Už teraz sa neviem dočkať, kedy si od tejto autorky prečítam viac, pretože toto bola ako jazda na emočnej dráhe. Moje hodnotenie: 5/5* Dej a postavy Hlavná hrdinka diela, Anabelle, si prešla peklom, ktoré ju dohnalo k úteku. Uteká z domu, pred minulosťou, no čo je dôležitejšie, uteká pred sebou. Táto postava nie je ako každá iná. Nedokážem ju k nikomu prirovnať, pretože je každým. Každé dievča, ktoré si v živote prešlo problémom či tragédiou, sa v nej do istej miery spozná. Nemyslí si, že má nárok na šťastie. Kto by naň ale mal mať právo? Kto je dosť kompetentný na to, aby jej ho zakázal? Našťastie, na svojej ceste Amerikou nie je sama a spoločnosť (hlavne morálnu) jej robí dedo Ed. Starkého som si obľúbila, pretože to nebol žiaden zbytočne nóbl dedko, ale príjemný, vtipný, miestami preafektovaný dedušo, s ktorým by ste chceli tráviť prázdniny. Jeho talianske frázy neraz odľahčili situácie, do ktorých sa s Anabelle dostali. Autorka do príbehu zakomponovala viacero postáv, ktorých Anabellina podpora ma hriala pri srdiečku. Obzvlášť, keď vezmeme v úvahu hlavnú zápletku diela. Jej priatelia boli jej podporou kedykoľvek ich potrebovala, ba dokonca niekedy aj vtedy, keď sa na to necítila. Skvele vykreslené boli aj rodinné vzťahy, pretože na základe Anabellinho a Malcolmovho podpichovania dielo nabralo na reálnosti a dostalo ďalší rozmer. Anabellina cesta naprieč USA začína v Seatli, jej rodnom meste. Má v pláne prebehnúť celé USA, hoci nevie, čo očakáva od cieľa. Niekedy to však nie je cieľová páska, ale samotná cesta, ktorá je podstatná. Čítať tento príbeh bolo ako pohladenie pre dušu po náročnom dni. Akoby sa vám niekto snažil povedať. že všetko bude v poriadku aj napriek problémom, s ktorými sa vyrovnávate. Lebo bude. Na konci každého zlého sna predsa musí vyjsť slnko a prebudiť nás. Moje hodnotenie: 5/5*

Perlasworldofstories.blog.cz, 23.4.2020
Selah - nechcená nevesta

Young adult pre beznádejných romantikov

Selah - Nechcená nevesta je síce román zasadený do prostredia kvázi novoveku, no inak je postavený predovšetkým na romantickej línii. Spočiatku som sa trochu obával, či nepôjde podľa anotácie len o ďalšiu variáciu na Selekciu a či nebude príbeh príliš presladený. Napokon som sa ale dočkal zábavného deja s postavami, ktoré v sebe skrývajú viac, než sa na prvý pohľad zdá. Na svoje si prídu najmä tí čitatelia, ktorí uprednostňujú dynamickejšie dianie bez opisov a úvah postáv. Náročnejší z nich možno zaváhajú, ale Anna Bright si určite zaslúži šancu. Jej román je príjemným zážitkom a v záplave všemožných fantazijných bojov je vítaným osviežením. Román sa vyznačuje určitou vznešenosťou, keďže hlavné postavy sa pohybujú v najvyšších spoločenských kruhoch. Vzhľadom na cieľovú skupinu a zameranie deja nečakajte spletitú politickú situáciu či riešenie vážnych kríz, ale vzťahové peripetie mladej princeznej na ceste za hľadaním vhodného manžela. V tomto smere musím vyzdvihnúť krásnu obálku, ktorá verne reflektuje obsah a pôsobí skutočne pútavo. Hrdinka Selah je vykreslená verne a vôbec mi tu neprekážala jej počiatočná naivita. Keďže žila za múrmi paláca, o reálnom svete toho naozaj nemusela veľa vedieť. Postupne sa však, našťastie, čoraz viac dostáva do obrazu a aj jej dôverčivosť sa pomaly obrusuje. Nečudo, nápadníci sú dokonalí, príťažliví a zaujímaví a vybrať si spomedzi nich toho pravého je náročná úloha. Občas ma síce zamrzelo, že jednotlivé kráľovstvá neboli prepracovanejšie, ale nepovažujem to za nič hrozné. Anna Bright nám to vynahradila pri postavách, ktoré vám prirastú k srdcu a ich osud vám nebude ľahostajný. A to tak pri hrdinoch, ako i záporákoch. Napokon, práve darebáci väčšinou tiahnu dej a komplikujú život svojim pozitívnejším náprotivkom. Medzi nich patrí napríklad Selahina macocha, ale aj príslušníci obávanej krajiny Imperija... Čo tiež oceňujem, je rýchle čítanie, pretože text je členený na krátke kapitoly. Knihu tak odporúčam aj tým čitateľom, ktorí so žánrom iba začínajú alebo mladším ročníkom, ktoré ešte nezvládajú veľa textu naraz. Nenáročnosť evokuje aj autorkin rozprávačský štýl, vyznačujúci sa jasným vyjadrovaním bez zbytočného balastu a dlhých súvetí. Trochu ako päsť na oko však pôsobili moderné prvky v danom dejisku, ktoré nemali žiadne reálne opodstatnenie a nezapadali do celkového obrazu Selahinho sveta (napr. rádio). Možno však ide len o žmurknutie po čitateľovi, aby očakával pestrejšie motívy v pokračovaniach série. V Nechcenej neveste sa totiž pozrieme iba do dvoch ríš a Selahina misia nie je ani zďaleka na konci. Kniha ma bavila, ide o odpočinkové čítanie, ktoré vás zaujme a občas vylúdi úsmev na tvári. Nerieši žiadne mocenské boje či smrteľné nebezpečenstvá (aspoň nie primárne), vezie sa na vlne romantiky a iskrivých dialógov. Nechajte sa teda uniesť aj vy a nasadnite na palubu lode Osud spolu s hlavnou hrdinkou...

marekzakopcan.sk, 14.3.2020
Dardaria. Ako sa stať geekom a nezblázniť sa

Dardaria | Príbeh nielen pre geekov

Marián Kubicsko má na svojom konte už niekoľko kníh, napríklad knihu Veža elfov, ktorá je voľným pokračovaním Pohrobka (autorom je Štefan Konkoľ), ale aj zatiaľ dvojdielnu sériu Potvorobijci. Spomínané príbehy sú zo žánru fantasy a osobne ma Dardaria zaujala najmä témou onlinových hier. Nepovažujem sa za hráča, kedysi som hrala pár hier, teraz si s priateľom sem-tam niečo zahráme. Po bližšom náhľade na príbeh som však zistila, že hlavná postava vlastne hry vôbec nehrá. Predstavte si klasickú strednú školu, kde sú rôzne skupiny študentov najmä športovci a šprti. Ide pomerne o stereotypné rozdelenie postáv, na druhej strane čitateľ sa v deji ľahko zorientoval. Oskar je prototypov dobrého športovca, skvele hrá florbal, má frajerku a zdá sa, že je všetko dokonalé. Keď ho však vyhodia z tímu a príde o kamarátov aj priateľku, zisťuje, že k športovcom už nepatrí. Pomoci sa mu dostane od Benyho a Zuzy, dvojica „šprtov“ ho zachráni pred nakladačkou a vtedy prvýkrát začuje názov Dardaria. Dardaria je onlinová hra, v ktorej si vytvoríte postavu a plníte rozličné úlohy. Ako to už v hrách býva, získavate schopnosti, nechýba mágia, príšery a rôzne nástrahy. Keďže sa hrá online, môžete komunikovať s ďalšími hráčami a bojovať proti nimi alebo si pomáhať. Keby si Oskar prečítal predošlé tri vety jeho prvá návšteva Dardarie by určite nebola taká zmätená ako v knihe. Lenže Oskar nikdy nehral a tak sa ako úplný nováčik len ťažko dostáva do obrazu čo sa vlastne deje. Záchranou sú práve Beny a Zuza, neskôr ďlaší gameri, ktorí sú na škole. Svet Dardarie je vymyslený naozaj výborne, všetko pôsobí realistiky a veľmi ma bavilo sledovať ako sa Oskar nad všeličím čuduje a netuší čo má robiť. A toto je obrovská výhoda knihy. Nie je určená pre gamerov a hráčov, ktorí majú svoj jedinečný slovník. Niekoľko výrazov sa v knihe vyskytuje, ale vďaka Oskarovej neznalosti ich každý pochopí. Navyše na konci knihy je praktický slovníček, ak by to niekomu robilo problém. V príbehu je viacero skvelých momentov, ktoré sa mi veľmi páčili – spolupráca celého tímu vo virtuálnom svete, utužovanie priateľstva, ale aj zážitky z reálneho sveta. Dardaria ukazuje aj možné nástrahy, ktoré so sebou hry prinášajú a v konečnom dôsledku nezabudne poukázať na to, že aj náš svet je plný dobrodružstiev. Kniha sa čítala rýchlo vďaka jednoduchému jazyku a pomerne rýchlemu spádu deja. Dve dejové línie – reálna a virtuálna sa dobre prepájajú a dopĺňajú. Trochu ma mrzeli určité stereotypy v postavách, napr. šprti a gameri nemusia byť vždy zlí v športe, škaredí alebo utiahnutí. Oskar to zisťuje na vlastnej koži, takže trošku tento stereotyp vyvracia, ale skôr až po subjektívnom zážitku a ja by som rada ukázala, že aj pekné baby alebo pohybovo nadaní chalani hrajú. Taktiež spoznávanie postáv bolo pomerne povrchné, veľa sme sa o nich nedozvedeli s výnimkou Oskara, ale inak sa kniha skôr zameriava na dej ako taký. Je to trochu škoda, myslím, že príbehu by to dodalo na hĺbke a keby bol o pár strán dlhší vôbec by to neprekážalo. Ako výborný bonus ešte spomeniem ilustrácie, ktoré sú v knihe a skvele zachytávajú najmä prostredie hrania a Dardarie. Spolu s vydarenou a pútavou obálkou a celkovým grafickým prevedením k príbehu skvele pasujú. Veľká pochvala patrí umelcom Brian Terrero a Klaudia Bulantová. Dovoľte Dardarii, aby vás zobrala na dobrodružstvo naprieč dvoma realitami. Nepochybne zaujme chlapcov i dievčatá, ale trúfam si povedať, že má čo ponúknuť aj „starším“ čitateľom. Príbeh ľahko zaujme a postupne ukáže čaro i nástrahy hrania. Už dávno nie som na strednej, ale aj tak som sa rada vrátila do tohto obdobia a prostredia mládeže.

my-fantasydream.delicate-flower.com, 13.3.2020
Zväzky mágie 1: Krvavec

Krvavec - Crystal Smith

Najočakávanejšia YA fantasy kniha roka! Prvý diel trilógie Zväzky mágie. Krvavec je jednou z tých kníh, ktorá vzbudí obrovský záujem hneď po vydaní. Priznám sa, že som sa naň tešila od momentu, ako som sa dozvedela, že sa ho dočkáme v slovenskom preklade. V zahraničí žal jeden úspech za druhým a na internete som naň našla množstvo pozitívnych recenzií. Priznám sa, že len málokedy si zisťujem informácie o knihách dopredu, no pri tomto titule som urobila výnimku. Prečítala som toľko kladných hodnotení, že moje očakávania už od začiatku boli poriadne vysoké. Veľký plusový bod má u mňa kniha už len za krásnu obálku, ktorá rozhodne zaujme hneď na prvý pohľad a perfektne vystihuje dej knihy. Dej je sústredený okolo postavy Aurelie, ktorá ovláda krvavú mágiu a vidí duchov. V jej kráľovstve je mágia bez výnimky trestaná smrťou, a to aj napriek tomu, že je následníčkou trónu. Každý deň sa preto bojí, či ju Tribunál - najvyšší orgán, ktorý hľadá a trestá bosorky, neodhalí a neobesí. Po nešťastnej súhre udalostí musí utiecť a skryje sa ako slúžka v susednom kráľovstve. Nielenže sa snaží prísť na spôsob, ako zachrániť svoj život, ale zároveň myslí aj na život ľudí v jej kráľovstve, pretože im chce prinavrátiť ich slobodu. Čaká ju tak neľahká cesta, po ktorej však smerovala veľmi precízne. Ako postava mi bola mimoriadne sympatická. Oceňujem, že z nej autorka neurobila sebeckú, uplakanú chuderku, ale naopak odvážnu ženu, ktorá bojuje za to, čo chce. Aj napriek tomu, že bol príbeh práve o nej, dostali pomerne veľký priestor aj vedľajšie postavy. Mnohé z nich zasiahli do deja vo veľkej miere, no našlo sa aj pár takých, ktoré boli tak trošku nevyužité. Všetky však skvelo dotvárali atmosféru príbehu. Tak isto oceňujem svet, ktorý autorka vytvorila. Bol vcelku jednoducho rozdelený na ľudí, ktorí dokážu využívať mágiu a na tých, ktorí sú bežnými smrteľníkmi bez výnimočných schopností. Okrem toho bola samotná mágia rozdelené na rôzne druhy, pričom najväčšiu pozornosť dostala krvavá mágia, ktorú ovládala aj Aurelia. Bola poňatá skôr temnejším spôsobom, pričom nechýbalo aj pár mrazivých scén. Bol to vynikajúci nápad sa na mágiu pozrieť trošku detailnejšie, pretože v mnohých knihách sa väčšinou mágia spomenie bez toho, že by sa nejako dopodrobna riešila. Crystal mala vymyslený svoj vlastný svet s vlastnými pravidlami a nebála sa ho naplno rozviť. Tak isto musím uznať, že Crystal zvolila veľmi svižné tempo, až som mala niekedy pocit, že sa snaží veci a situácie príliš uponáhľať. Párkrát sa mi dokonca stalo, že sa naraz udialo toľko dôležitých momentov, že som si musela danú časť prečítať ešte raz alebo dvakrát, aby mi nič neušlo. Väčšinou sa pri knihách deje opačný jav, kedy dej stagnuje, no v tomto prípade by mi trošku spomalenie nevadilo. Dej sa však neskôr uberal pomerne jednoduchým smerom a aj napriek tomu, že sa mi čítal veľmi dobre, čakala som, že nám autorka aspoň niečo vsunie medzi riadky. Mala som však pocit, že niektoré informácie boli až príliš okaté a chýbala im istá tajomnosť. Čitateľ tak nemusí vôbec zapnúť mozgové závity, pretože v podstate všetko dostane rovno naservírované. Nehovorím, že je to zlé, len mi občas dobre padne, keď musím aj ja na isté detaily prísť. Záver knihy tým pádom tiež nebol až takým prekvapením, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať a v podstate sa ho dalo aj predvídať. Aj napriek tomu však musím povedať, že som si čítanie užila. Po dlhšej dobe sa mi dostal do rúk zaujímavý námet, pri ktorom autorka nechala voľne plynúť svoju fantáziu a vytvorila tak niečo nové. Téma bosoriek a mágie je pre mňa veľmi vďačná, séria Príbeh čarodejnice patrí k mojim najobľúbenejším. Páčilo sa mi, že mal dej hlavu aj pätu, isté smerovanie, ktorého sa bez väčších či menších odbočiek držal a ponechal si svoju kvalitu počas všetkých kapitol. Krvavec patrí k jednej z mála kníh, pri ktorej ma bavili aj opisy. Tým, že bol dej založený najmä na dialógoch a smeroval dynamicky dopredu, mi vynikajúcu padlo sa pri nich trošku zrelaxovať a utriediť si myšlienky z čítania. Aj napriek tomu, že obsahoval pár chybičiek krásy, ktoré som spomenula vyššie, ho hodnotím ako kvalitný začiatok novej série, ktorá ma rozhodne potenciál. Pevne verím, že ho autorka rozvinie a že ďalšie časti budú ešte lepšie. Práve pre isté nedostatky som sa rozhodla nakoniec pre štyri lajky. Plný počet si nechávam pre zvyšné diely, pri ktorých mi, pevne verím, padne sánka až po kolená. Pokiaľ máte chuť na kvalitné fantasy s prvkami mágie, určite siahnite po tomto titule.

Fans of Books, 11.3.2020
Motýliky - Lietajú v tom obaja

Motýliky 2

Ak si chcete prečítať niečo milé, čo vám vyčaruje úsmev na tvári a na chvíľku pri tom zabudnete na všetky okolité veci, tak sa určite poobzerajte po Motýlikoch. Už som vám tu nadšene rozprávala o prvej časti tohto tínedžerského grafického románu a možno si pamätáte, že už vtedy som sa nad tým rozplývala. A teraz sa mi dostalo do rúk druhé pokračovanie. Komiksovky nepatria medzi moje často čítané knihy, ale v poslednej dobe si uvedomujem, že niekedy sú tá najlepšia voľba. Po Motýlikoch som siahla, keď som bola príliš otrávená z učenia na to, aby som čítala "klasickú" knihu a dokázali ma geniálne odreagovať.?? Je to doslovne sladký príbeh, čiže asi nič pre neromantické duše. No ak vás zaujíma pribeh o objavovaní lásky dvoch chlapcov a zároveň seba samých, a nepotrebujete čítať nič prešpekulované či príliš zložité, tak by vás Motýliky mohli tiež potešiť. Ich pokračovanie je rovnako zlaté, rovnako som sa pri ňom usmievala (ako slniečko na hnoji) a na konci tejto krásne ilustrovanej oddychovky vo mne ostal veľmi príjemný pocit. ?

Čaro kníh, 5.3.2020
Pôjdem tam, kam pôjdeš ty

RECENZIA: Pôjdem tam, kam pôjdeš ty

V prvom rade musím spomenúť, že táto kniha, spolu s druhou od autorky, Všetko je tak, ako má byť, ma od prvého momentu, ako som ju zbadala, úplne dostala svojou obálkou. Fotky a tváre na obálkach nie sú nič pre mňa a fascinujú ma práve takéto kreslené... no a tieto s kontrastnými farbami a takým tým papierovým povrchom, sú za mňa dokonalé. Kniha je navyše krásne spracovaná aj vnútri, čo samozrejme nie je najdôležitejšie, ale je to super bonus ?? A som rada, že nezostalo len pri úžasnom spracovaní, ale že aj príbeh bol skvelý a jeho čítanie som si veľmi užívala. Nina LaCour má talent na verné zachytenie emócii vo svojich príbehoch a tento nebol výnimkou. Hlavná postava Caitlin sa vyrovnáva so stratou najlepšej kamarátky a tento ťažký sužujúci smútok cítiť na každej stránke. Postupne sa mi dostával pod kožu a úplne som chápala, čo cíti Caitlin. No napriek tomu, že je tento príbeh až presiaknutý bolesťou a smútkom, autorka doň vkladala krásne myšlienky a opisy, ktoré nenápadne naznačovali, že nič nie je stratené a že nádej zomiera posledná. To, že som sa dokázala do hlavnej hrdinky vcítiť bolo určite aj tým, že na mňa pôsobila veľmi sympaticky. Z jej rozprávania bolo jasné, že nebola dokonalá a že v živote porobila pár chýb, no o to autentickejšie Caitlin pôsobila. Nie vždy som súhlasila s jej názormi a činmi, ale to je, myslím, normálne. Oveľa dôležitejšie bolo, že som cez Caitlin vnímala všetko, čo chcela autorka týmto príbehom povedať a že ma to nútilo nad mnohými vecami rozmýšľať. Aj ďalšie postavy boli zaujímavo vykreslené a realistické. Veľa sme sa toho dozvedeli o Ingrid, Caitlininej najlepšej kamarátke, aj keď priamo v príbehu, samozrejme, nevystupovala. Mohli sme ju však spoznávať cez jej zápisky, ktoré zanechala Caitlin a aj cez Caitlinine spomienky. Navyše sa mi veľmi páčilo, ako bol zobrazený ich vzťah, znova veľmi realisticky. Väčšina ľudí má so svojimi kamarátmi unikátne puto, niečo iné, než je to s rodinnými príslušníkmi alebo partnermi. Často sú to pre nás tí najbližší ľudia, no na druhú stranu, ani takýto vzťah nie je vždy harmonický a nezaobíde sa bez konfliktov. Caitlin sa nesnažila z Ingrid spraviť niečo, čím nebola a chýbala jej aj so všetkými svojimi chybami. Mám pocit, že v YA knihách sa často zabúda na rodičov hlavných postáv. Niekedy sú úplne vynechávaní, no keď sa tam už objavia, často sú tam len na to, aby sa hlavná hrdinka mala s kým sem-tam pohádať a mohla tráviť čo najviac času mimo domu. To však nebol prípad tejto knihy. Caitlinini rodičia možno neboli výrazné postavy, no bolo veľmi cítiť, ako sa ich problémy ich dcéry dotýkajú. Aj do nich som sa vedela vcítiť, chápala som, ako sa o svoju dcéru boja, hoci ona nebola tá, ktorá sa rozhodla ukončiť svoj život. Navyše ma to núti premýšľať nad vzťahom medzi rodičmi a ich deťmi, ktoré od istého veku trávia veľa času mimo domu a rodičia už na nich nemajú taký dosah, ako kedysi. Musela som sa vďaka tomu zamyslieť, ako to berú rodičia a čo všetko musia zvládať. Dej nebol veľmi akčný, išlo predsa o život obyčajného dievčaťa z malého mesta, no aj tak som mala pocit, že sa tam stále niečo deje. Caitlin sa denno-denne snažila nájsť vôľu a chuť k životu, nadväzovala nové vzťahy a niektoré ukončovala, venovala sa novému netradičnému koníčku a často sa strácala v spomienkach... Stránky mi veľmi rýchlo ubiehali a ako som sa blížila ku koncu, vedela som, že toto je príbeh ku ktorému sa ešte vrátim. Ak máte chuť na knihu, ktorá vás zasiahne, donúti premýšľať nad mnohými vecami, no pri ktorej si zároveň oddýchnete a načerpáte inšpiráciu, toto je určite skvelá voľba.

strana36.blogspot.cz, 4.3.2020
Drahokamy 1: Červená ako rubín

Červená ako rubín

Drahokamy sú jedna zo sérií, po ktorých v kníhkupectve pokukujem už zopár rokov, no nikdy sa nenaskytla tá “správna príležitosť” na ich kúpu....ale keď sa @cooboo.sk rozhodlo vydať knižku v i slovenčine, neodolala som a tajomný príbeh (aj) z minulosti som si musela vypýtať a prečítať. Príbeh dvoch rodín, ktorých nositelia génu dokážu cestovať v čase, nebol ani ultra-mega-zložitý, no nebola to ani celkom oddychovka v pravom slova zmysle....a hoci celkovo by z tejto ružovej krásky bolo viac nadšené moje mladšie ja, dokázal ma dej očariť aj teraz. Jednak to bolo vďaka autorkinmu štýlu, ktorý je podľa môjho názoru plný humoru, romantiky (kto čítal, vie) a zároveň je chytľavý/svieži a takisto vďaka postavám, ktoré vyčarovala spisovateľka vtipné, zaujímavé a ľahko obľúbiteľné. Výnimkou nebola ani hlavná hrdinka Gwendolyn (ehm...ehm...Wendy) - bola totiž tak správne drsná, múdra, odvážna, sarkastická a praktická a mne sa to veľmi pozdávalo! Čo sa týka tretieho P (pre neznalých: príbeh, postavy, prostredie), tak opisy boli výstižné, aj keď boli dosť stručné, čo je v knižke, v ktorej sa hrdinovia vyskytujú v minulosti veeeľmi rozmanitého prostredia (šiat, budov, účesov...atď.) podivné, no pre mňa osobne vcelku vítané. A čo je veľké plus, knihu som čítala v rámci spoločného čítania s @knizny.zavislak a ďalšími dievčatami, čo z toho spravilo ešte väčší zážitok. Približne 300 stránok bolo teda rozložených priam bravúrne - nikdy som sa nenudila, úprimne ma zaujímalo, čo sa stane ďalej a ešte som sa popritom aj výborne bavila! Rozhodne ju preto odporúčam aj vám! ??

bookwormblood, 29.2.2020