Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, aké posledné slová by som si rada prečítala/počula pred smrťou, až doteraz. Väčšinou človek premýšľa, aké budú posledné slová, ktoré vysloví alebo napíše. Či náhodou nebudú trápne alebo v horšom prípade totálne malicherné. Alebo? Pred dvomi mesiacmi som bola na operácii a v hlave som riešila možnosť, že sa neprebudím. Keď človek sadne do auta, nikdy nerieši... Myslí si, že sa mu nič nestane a vráti sa domov. Ale späť k posledným slovám. Vlastne tie moje, ktoré nimi neboli, nemajú až taký súvis s knihou, ale prečo by som nemontovala svoje súkromie do pocitov z prečítanej knihy?

Lebo som otvorená kniha, nie zavretá. Tak! A hľadám súvislosti aj tam, kde nie sú, ale mohli by byť. Hrašková mi povedala, že pri každej celkovej anestézii odumierajú nejaké mozgové bunky. Ak sa tak stalo, tento pocit z prečítanej knihy je v keli. Ale musíte vedieť, že táto kniha sa mi fakt páčila! A je potrebné si uvedomiť, že ja recenzentka nie som. Som obyčajná čitateľka, ktorá náhodou píše. J Teda lebo je náhodou závislá – už píšem o sebe v tretej osobe, či? Čudné.

Sanitár ma požiadal, aby som si spravila cop, ktorý ma nebude tlačiť. Vlasy som si ledabolo zviazala gumičkou nabok. Usmial sa na mňa a povedal: „Vyzeráte ako Nšo-či.“ Bola som taká zdrogovaná, že som mu uverila, a zomrela by som s vedomím, že som krásna. Ak by som sa po operácii neprebudila, toto by bola posledná veta, ktorú mi niekto adresoval. Ale čo posledné som teoreticky povedala ja? Nespomínam si. Bola som pod vplyvom liekov a strašne ma bolela hlava.

Tak! A teraz k príbehu. Konečne!

Carver poslal esemesku... jeho kamarát tú svoju však poslať nestihol, nie to ešte dopísať. Isto si v tej chvíli nemyslel, že píše poslednú správu a že si len pred chvíľou poslednú správu prečítal. Bola to len hrozná nehoda. Alebo?

Minule som sa smiala na svojej staromódnosti. Ja totiž veľmi rada telefonujem a nerada píšem správy na mobile. Nemám na to prsty, alebo ja neviem už, ale fakt mi to lezie na city. Je to paradox, lebo knihy píšem fakt rada. V poslednom čase sa v amerických (ale aj iných) filmoch rehocú na ľuďoch, ktorí telefonujú. Teraz je vraj moderné písať textovky a najnovšie posielať hlasovky. Ja radšej vytočím číslo a poviem, čo mám na srdci, dotyčný možno tiež – ak sa dostane k slovu – a vybavené. Jedno je však isté. Vždy mám blbý pocit, keď mi niekto zdvihne a povie: šoférujem. Keby ľudia boli staromódni, nepísali za volantom správy a ešte k tomu používali handsfree, nič z toho, čo sa stalo v knihe, by sa nestalo. Pravdepodobne.

Ale to by sme tu nemali zápletku a veľmi aktuálny problém esemeskovania za volantom. Čo sa stalo, sa už neodstane. Teraz už len zostáva vystrčiť varovne ukazovák. Snáď by sa mohli z toho poučiť niektorí, ktorí si prečítali o nehode v novinách.

Ale čo s blízkymi, ktorí tu zostali po troch zosnulých chlapcoch?

Vždy som hovorila, že vyrovnať sa dá iba s kopačkami alebo s vyhodením z práce. Lebo to sú také menej intenzívne definitíva. Predsa len, nájdeš si nového nabijaka a aj robotu. So smrťou sa vyrovnať nedá, ale treba sa s ňou naučiť žiť, akokoľvek nezmyselná a bolestivá je. Nenapísala som nič nové, však?

Keď umrel môj dedko, chodila ma navštevovať jeho tvár. Zjavovala sa mi väčšinou uprostred noci. Nič nepovedal, ale my dvaja sme komunikovali aj bez slov. Dve mĺkve ryby (znamenie), ktoré mali prepojenie. Lúčil sa so mnou postupne. V snoch ma svojimi mocnými rukami ochraňoval pred vlkmi, ktorí mali namiesto pazúrov ihlice na pletenie. Nikdy ma nezasiahli, iba jeho. Myslím, že toto bola naša rozlúčka. Počas tých nocí som pociťovala agóniu a úľavu zároveň. Vedela som, že sú to posledné razy, keď ho vidím. Chcela som, aby sa tie sny nikdy neskončili, ale zároveň som si priala, aby prestali alebo aspoň neboli také časté. Stalo sa. Ostročervená farba bolesti začala blednúť, keď ju človek vystavil žiarivosti života a každodennosti. Rovnako ako látka, ktorú donekonečna periete. Farba sa postupne vyperie, ale slabší odtieň vždy zostane.    

Blake, Eli, Mars. A Carver – chlapec, ktorý prežil. Chalan, ktorý vám odokrýva životy a kamarátstvo omáčkovej bandy. Blakeova stará mama navrhne usporiadať rozlúčkový deň, napokon Carver súhlasí. Bol to dobrý nápad? Bol to skvelý nápad! Ale čo naštvaná Eliova rodina a ešte naštvanejší Marsov otec-sudca? Uff.

Pri čítaní som si pokyvkávala. Takto sa majú písať smutné príbehy. Myslím, že kniha Farby smútku je výborná v tom, že autor neutápa postavy v žiali, ale ich z neho loví. Kniha ma nedeprimovala tak, ako som si myslela, čo je výborné.     

Všetky, fakt výborne vykreslené. Uveriteľne.

„Nič necítim. Iba prázdnotu. Ešte mnou nezmieta vlna mučivej bolesti, ktorá ma nepochybne zasiahne v najbližších dňoch. Pripadám si, ako keď som raz mame pomáhal krájať cibuľu. Pošmykol sa mi nôž a porezal som sa. Na okamih sa mi vypol mozog, akoby telo najskôr potrebovalo prísť na to, že si poranilo ruku. A teraz sedím na pohrebe Blakea Lloyda a čakám, keď sa dostaví bolesť.“

„Pozdravila sa mi Jesmyn, Eliova Priateľka. Bývalá priateľka? Nikdy sa nerozišli. Chodili spolu zhruba dva mesiace. Pod očami má tmavé kruhy. Smútok nosí na tvári ako púder.“

„Nechápem, prečo neplačem. Mal by som. Možno je to podobné, ako keď je vonku taký mráz, že sa ani snehu nechce padať.“

„Tvrdiť, že váš najlepší kamarát mal prekrásny pohreb, je také isté, ako keby ste povedali, že ste vypili lahodný jed alebo že vás uhryzol majestátny tiger.“

 

Kristína Ježovičová je autorka tínedžerského románu Nevyslovené a romantického románu Zakázaná príťažlivosť.

                                                                                                 Facebook | Instagram