Veru Dietzovú si láskavo nevšímajte

Keď ste čítali Jedno srdce, jedno telo, jeden svet, budete túto knihu milovať tiež. Možno menej. Možno aj viac. Len ťažko sa mi hľadajú slová, pretože hoci som nikdy nestratila kamaráta, postava Very mi bola viac ako známa. Čoby len známa, počas čítania som mala pocit, akoby sedela vedľa mňa na posteli a hovorila o všetkom, čo ju trápilo. Akoby sa mi chcela vyrozprávať zo zlého dňa a povedať mi, že to, čo sa deje, je len dočasné. Že to má riešenie. Posnažím sa vziať to ale pekne po poriadku, hoci Vera to tak rozhodne nevzala. Jej, kedysi najlepší priateľ, Charlie, zomrel. A spolu s ním zomreli aj odpovede na otázky, ktoré mu Vera nestihla položiť. Je teda v poriadku, že sa hnevá, nie? Má právo ho nenávidieť, keď ju nechal samú? A prečo vlastne? Ako dcéra bývalej striptérky, s otcom, ktorý si myslí, že v motivačnej literatúre nájde odpovede bez toho, aby kládol otázky, bol Charlie jej jediné pojítko so svetom. Všetko robili spolu. Možno sa aj ľúbili. Priznávam, že som od toho prvotne čakala len ďalšiu oddychovú knihu o strate a hľadaní odpovedí. Nebolo to celkom tak, hoci som na konci našla odpovede, dokonca aj na také otázky, ktoré som nestihla položiť. Vďaka tomu viem, že kniha stojí za vašu pozornosť. Donúti vás načúvať tam, kde by ostatní vypli. Dielo má necelých 340 strán, podobne ako väčšina youngadultoviek. Avšak, na rozdiel od nich, autorka sa nevenovala len jednej, no hneď viacerým postavám. Vera, Charlie, dokonca aj jej otec s mamou boli realisticky vyobrazení a prechádzali si zmenami. Verin otec, Ken, je u mňa jednoznačným víťazom príbehu. Len málokedy sa zameriavam na rodičov hlavných hrdinov, ale on si ma získal. Miestami mi až príliš pripomínal môjho vlastného otca, čo z celého čitateľského zážitku spravilo niečo osobnejšie, intímnejšie. Počúvať jeho prednášky o práci počas strednej a poctivom zarábaní vlastných peňazí bolo ako premietnuť si slová z mojej pamäte spred niekoľkých rokov, keď som tiež brigádovala popri učení sa na maturitu. Veď kto by to nezvládal naraz, nie? Ako abstinujúci alkoholik, ktorý má alkoholizmus v rodine, sa snaží Veru pred všetkým vystríhať a nedopustiť tak, aby urobila rovnaké chyby ako on. Nie nadarmo sa ale vraví, že deti robia presne tie isté chyby, ako robili ich rodičia. Vo väčšine sa menia len dôvody. Sledovať, ako sa vyvíjal jeho vlastný príbeh ma fascinovalo. Niekomu by mohol prísť efemérny, lenže keď sa nad ním čitateľ zamyslel, musel vidieť, ako vnútri trpel. Späť ale k hlavným postavám. Vera Dietzová nás dejom sprevádza v dvoch časových líniách- v prítomnosti, do ktorej vkladá spomienky na minulosť. Dokonca, niekedy svojimi kapitolami do deja prispel aj samotný Charlie. Postava Charlieho bola v mnohých smeroch komplexná. Nedokázala som ho vnímať ako záporáka, ale ani ako úplnú obeť. Autorka sa vyhrala s jeho minulosťou, prinútila nás dostať sa mu do hlavy, a potom sme nemohli už nič ako bezmocne sledovať, čo sa dialo ďalej. Najčastejšie to ale bol život. Všetci sme ľudia, ktorí sú ovplyvnení rodičmi. Je to prosté, a predsa sa niekedy až príliš snažíme prelomiť ten začarovaný kruh. Byť lepšími ako boli oni. Niekedy je to ale komplikované, pretože čím viac sa pokúšame dosiahnuť opak, tým viac sa im podobáme. Aj Charlie sa snažil. Ak ste ešte nenašli dôvod, prečo siahnuť po tomto príbehu, tak ten jazyk vás istotne dostane. Ani Vera, ani Charlie si nedávali servítky pred ústa, a to pridalo knihe na vierohodnosti. Páčil sa mi nápad s hodinou cudzích slov, kde sa vždy Vera učila (respektíve neučila) niečo nové. A. S. King tak vliala originalitu tam, kde by to človek najmenej čakal. Veď koľko kníh má niečo podobné? Na všetkých školách postavy navštevujú buď hodinu angličtiny pre pokročilých alebo algebru. Autorka vie geniálne pracovať s emóciami. Radosť zo života, strach z neznámeho, úzkosť, či dokonca zúfalstvo... To všetko a ešte viac vo mne jej slová vyvolali na pár stranách a popritom som mala pocit, akoby bola Vera stále vedľa mňa. Pila, nadávala, chybovala... Ale takí sme aj my. Robíme chyby, pričom ich niekedy ani tak nemyslíme. Učíme sa z nich, lebo inak by sme ostali stáť na jednom mieste, zaseknutí. A hlavne, snažíme sa prežiť vo svete, o ktorom stále veľa netušíme.