Nevyslovené

Nechutné, drsné, no zároveň plné nádeje a snov. Brutálne, ale tiež krásne. Táto kniha ponúka toľko protichodných emócií, že sa z toho môže čitateľ zblázniť. Fredy je šikanovaný pre svoj vzhľad. Je obézny, no nik sa nezamýšľa prečo. Všetko má svoju príčinu. Nikdy nevieme, čo sa ostatní ľudia snažia ukryť, zatajiť, s čím bojujú, čo im nedá v noci spať. Vidíme len finálny výsledok trápení – a to je niekedy nadváha. Hlavný hrdina je obeťou sexuálneho zneužívania. Namiesto toho, aby vyhľadal pomoc, svoj strach zajedá. Viola je pojašená rebelujúca tínedžerka. Chce, aby si ju otec všimol. On s ňou netrávi veľa času, a tak na seba túži strhnúť pozornosť. Jej matka je na ňu sama a tento fakt poskytuje priestor na mladú nerozvážnosť a omyly, ktoré môže slečna ľutovať do konca života. Tieto príbehy dvoch ľudí sa odohrávajú sedemnásť rokov po sebe, aby sa napokon spojili. Pamätám si, keď zomrel Chester z Linkin Park. Každý jeho smrť riešil ešte veľmi dlhú dobu. V tom čase som si písala aj s autorkou. Povedala mi, že sa jej podarilo za tri týždne vytvoriť príbeh, ktorý je inšpirovaný jeho životom. Ako iste viete, Chester bol v detstve zneužívaný a v júli minulého roku prehral boj so svojimi démonmi. S démonmi, ktorí ho prenasledovali celý život a dohnali až ku samovražde. Hlavný hrdina z knihy Nevyslovené prežíva podobné peklo. No skončí jeho životný príbeh rovnako ako spevákov? Viem, že Kika píše úžasne. V každom jej diele je posolstvo. Ale niečo o nej musíte vedieť: ona sa s ničím nebabre a servítku si pred ústa nedáva. Preto som mala veľké obavy, keď som zistila, že Nevyslovené nie je vhodné pre slabšie povahy. To bol koniec. Toto upozornenie ma vyľakalo až tak, že som dva mesiace uvažovala, či si mám knihu prečítať. Síce je to fikcia, no pre niektorých ľudí to môže byť realita. Neviem si ani predstaviť, aké strašné to musí byť... Vopred som tušila, že tam budú veľmi detailné opisy, lebo spisovateľku poznám. Chce šokovať, aby ľuďom otvorila oči. Ja som si ale stále nebola istá, či sa mám do čítania púšťať. Možno by ma to psychicky zničilo. Po dokončení práce, ktorú som mala, som sa rozhodla, že do diela by som sa mohla na chvíľu pozrieť a zhodnotiť situáciu. Kvôli kamarátke to urobím, no veľmi sa mi do toho nechcelo. Napokon to skončilo tak, že som ho dočítala v ten istý deň, ako som začala. Nedokázala som sa od toho pohnúť. Áno, opisy zneužívania boli príšerné, hrôzostrašné a nechutné – samé zverstvá. Bola som zdesená, šokovaná, priam paralyzovaná, ale aj napriek tomu som pokračovala ďalej, aby som sa dozvedela, aký koniec autorka pripravila. Jej knihy sa nedajú zatvoriť – už som vedela, že som v pasci a budem „nútená“ čítať až do neskorých hodín. Aj to tak bolo. Keď sa na niektoré opisy pozerám teraz, uvedomujem si, že tam patrili. Niekomu sa môžu javiť príliš brutálne, no má to svoje opodstatnenie. Nútia ľudí reagovať. Kika určite chcela, aby obete zneužívania nemlčali. Niektoré skutočnosti nesmú zostať nevyslovené! Prepojenie Violy a Fredyho som odhalila hneď. Asi som bola na rovnakej vlnovej dĺžke ako spisovateľka. Toto ma sklamalo. Bolo to pre mňa také evidentné, no na druhej strane som sa mohla viac sústrediť na iné fakty a rozpoznávať signály, ktoré by som si pri prvom čítaní obyčajne nevšimla. Zdalo sa mi, že vidím viac za oponu a dokážem dané situácie hodnotiť komplexne. Niektoré rozhodnutia majú totižto siahodlhé následky. Minulosť, ktorá zasahuje do prítomnosti a budúcnosti zároveň. Nie je to strašidelné? No podstatné je, že po búrke vyjde slnko a každý má aj v bezvýchodiskovej situácii štipku nádeje. Tak je to aj s postavami v tomto príbehu. Nie je však niekedy nádej tá najnebezpečnejšia vec, ktorú máme? Vec, ktorá sa s nami rada zahráva a potom je všetko inak? Bez nej by sme ale nedokázali existovať. To, ako to dopadlo v prípade Fredyho a Violy, sa dozviete, ak si prečítate túto young adultku, ktorá nie je určená len pre mladých dospelých, no práve na nich môže mať ten najväčší vplyv. Kika vybudovala psychologický aspekt bravúrne. Popri sexuálnom zneužívaní sa v deji riešia aj iné, veľmi závažné problémy spoločnosti, ako napríklad drogy... Myšlienky postáv sú zachytené vierohodne. To spôsobuje, že čitateľ je schopný okamžitého súcitu a je zahltený emóciami. Tlieskam autorke. O tejto knihe sa ešte bude hovoriť. A ak nie, určite by sa malo. Musí! Duševné zdravie ide ruka v ruke s tým fyzickým a nemalo by sa brať na ľahkú váhu. Zločiny nesmú zostať nepotrestané, utajené, nevyslovené.

Najnovšia kniha mladej slovenskej autorky Kristíny Ježovičovej mi vyrazila dych. Doslova. Čakala som totiž sladký príbeh o tínedžerskej láske, v ktorej hlavným problémom bude to, či si hlavná hrdinka vyberie jedného alebo druhého chlapca. Našťastie som sa mýlila, pretože podobný silný príbeh z prostredia mladých ľudí som už nečítala dosť dlhú dobu. V knihe Nevyslovené sú zhrnuté skoro všetky problémy dospievajúcich ľudí. Alkohol, drogy, sex, zneužívanie, šikanovanie, komplikované vzťahy medzi mladšou a staršou generáciou, túžba po láske a pochopení. V príbehu sa (žiaľ) nájde aspoň okrajovo každý mladý človek, ktorý prostredníctvom neho môže pochopiť, že o veciach, ktoré ho trápia, má zmysel hovoriť. Rodičia a starí rodičia sa zas vďaka tejto knihe priblížia vnímaniu a mysleniu mladého človeka, ktorým oni už dávno zabudli byť. Oceňujem autorkinu kreativitu, hlavne to, akým spôsobom sa rozhodla príbeh vyrozprávať. V príbehu sa totiž striedajú dve časové roviny a dva životy, ktoré sú navzájom prepojené. Jeden nám hovorí o Viole, ktorá sa nevie vyrovnať s otcovou neprítomnosťou, a ten druhý nám ponúka príbeh Fredyho. V čom príbehy súvisia? Čo postavy spája? Nič podobné som dosiaľ nečítala, avšak páčilo sa mi to. Rovnako aj autenticita príbehu. Ježovičová si jednoducho nedáva servítku pred ústa. Pomenovala, teda popísala všetko tak, ako to je. Aj keď je to smutné, tvrdé a kruté. Aj keď sa to niektorým možno nebude páčiť. Fredy ma problémy s váhou, Viola s chlapcami, Petra s alkoholom a drogami, Žirafa s jedlom, Garaj s depresiou. To vidia na prvý pohľad všetci. Čo je však za tým? A je za tým vôbec niečo? Nie sú to len výstrelky mladých ľudí? Nie sú. Prečítajte si a odhaľte postupne motiváciu všetkých postáv, spoznajte príčiny ich konania, zamyslite sa nad ťažkosťami, ktoré zažívajú. Je dobré, že to, čo býva niekedy nevyslovené, je teraz už konečne napísané. Vďaka autorke totiž vznikla kniha, ktorej príbeh ma zmysel, ktorej príbeh vám niečo dá. Poobzerajte sa potom po okolí a neodsudzujte dievča, ktoré to prehnalo s alkoholom, alebo chlapca, ktorý bočí od ostatných. Možno aj vďaka skvelej knihe Kristíny Ježovičovej sa na to všetko pozriete inými očami.

Na Nevyslovené som dávnejšie narazila na Goodreads. Erik Fazekaš je známy svojimi emotívnymi recenziami, ktorými bez potreby akejkoľvek diplomacie hodnotí knihy, ktoré mu prešli cez ruku. Táto mu, zdá sa, odpálila dekel, a to býva zárukou dobrého čítania (hľa, aj knižní blogeri majú svojich čitateľských inšpirátorov). Hneď po jej vydaní som si teda urobila na knihu zálusk a veľmi rýchlo som pochopila, čo mal na mysli. Ide totiž o príbeh dvoch tínedžerov, Violy a Freddyho. Delí ich síce jedna generácia, ale aj na tom krásne vidno, že s podobnými problémami sa zápasilo a žiaľ ešte asi aj dlho bude. Viola je možno typická puberťáčka, navonok rebelka, ktorej už ani nie je blbé prísť domov opitá či pod vplyvom drog, o neviazanom sexe ani nehovorím. V jej vnútri je však duša zranená nedostatkom lásky od otca, neistotou vo vzťahoch i postojom k sebe samej. Freddy je na tom ešte horšie – už odmalička ho otec sexuálne zneužíval, čo je v knihe vykreslené do najmenších detailov, a „vďaka“ tomu skončil ako zakomplexovaná kôpka nešťastia – tučibomba s mastnými vlasmi bez priateľov, pocitu sebahodnoty, bezpečia a nádeje na lepšiu budúcnosť. V tejto knihe vlastne nikto nie je normálny, no vôbec mi to nepripadá ako literárna umelina. Každý zápasí s vlastnými démonmi, aj tí, ktorí sa javia byť na prvý pohľad v pohode. Efekt ešte umocňuje to, že je v nej použitý reálny jazyk tínedžerov vrátane nadávok. Pamätajte na to, ak ju budete kupovať ako darček. Je tu tiež kopec (úryvkov) textov piesní, kniha sa už od začiatku netají tým, že vznikla aj na počesť Chestera z Linkin Parku. Možno by stálo za to uviesť aspoň originálne názvy, pretože mne sa podarilo identifikovať len Demons od Imagine Dragons. Dal by sa z nich vytvoriť aj pekný knižný soundtrack. Neviem vlastne, komu by som odporúčala túto knihu čítať. Bola by som najradšej, ak by ju nemusel čítať vôbec nikto – najmä nie decká, ktoré niečo podobné prežili či prežívajú. Ale podobne ako Mŕtve dievča neklame je to výborný matroš na to, aby sa o týchto veciach hovorilo a najmä aby sa hovorilo, že to naozaj nie je ok. Hlavný efekt knihy by mal byť, aby sa decká nebáli hovoriť o svojich problémoch – s priateľmi, s rodinou, alebo ak nikoho takého nemajú – skrátka s niekým, komu aspoň trošku dôverujú. Ak sa aj vďaka tejto knihe podarí pomôcť aspoň jednému z nich, stálo to za to.